Charlotte

Flashback

Rozbitie skla a následný zúfalý krik mojej mamy nesúci sa z dolného poschodia ma prinútil zakryť si uši rukami. Bolo to už minimálne štvrtýkrát tento týždeň. Márne som dúfala, že nájdením novej práce sa otcove agresívne správanie upokojí. Čakanie na to, kým sa ta hrôza skončí bolo nekonečné. Túlila som sa k veľkému plyšovému medveďovi, ktorého som ako jediného dokázala zachrániť. Dole tvárou mi stekali horúce slzy a následne dopadali na starú deku, pod ktorou som sa skrývala.

Hlasy razom stíchli. Bolo po všetkom. Na teraz. Buchnutie vchodových dverí naznačovalo, že otec odišiel. Bolo mi jasné, že hneď, ako sa vráti, scenár sa bude opakovať. Tak ako vždy predtým. Pomaly som sa odokryla a sadla som si. Pohľadom som hypnotizovala dvere.

Schádzala som dole schodmi. Príšerný pocit strachu sa mi rozlieval po celom tele. Drobné sklené črepiny som zahliadla už keď som schádzala posledných pár schodov. Každým krokom bližšie ku kuchyni som cítila ako silnie zvieranie v mojom hrudníku. Zastala som tesne pred kuchyňou. Počula som jej plač.

„Mami?" oslovila som ju tak potichu. Čudujem sa, že som to vôbec sama počula. Nazrela som dnu. Bolo to tak, ako vždy. Sedela na zemi uprostred tej katastrofy a snažila sa z tohto miesta znova urobiť náš domov. Taký, aký som ho poznala kedysi.

Pozrela sa priamo na mňa. Aj cez tú všetku bolesť sa dokázala usmiať. Bola krásna aj napriek modrinám a vytrhaným vlasom, ktorých trsy ležali kúsok od nej. Bolelo ma vidieť ju takto.

„Poď ku mne, Lottie." Pomalými krokmi som prišla ku nej. Vtiahla ma do svojho objatia. Z očí mi znova začali tiecť slzy. Rukou ma pomaly hladkala po chrbte, čo ma začalo upokojovať. „Odídeme spolu niekam preč, dobre?" potichu mi šepkala a stále ma držala v náručí. „Odídeme niekam, kde budeme len my a nikto nám už neublíži."

V ten istý večer ma poslala do izby. Šla nám obidvom zbaliť veci, aby sme naozaj mohli odísť niekam, kde nám už nikto neublíži. Bola to krásna predstava. Bola natoľko krásna, že som naozaj uverila, že by sa mohla stať skutočnosťou.

Hodiny plynuli, no neukázala sa. Nespustila som pohľad z kľučky na dverách. Vedela som, že príde. Sľúbila mi to. Musí prísť.

Neprišla. Neprišla v ten večer a ani ráno. Nehnevala som sa na ňu pretože som vedela, že na to určite mala svoj dôvod.

Neprišla už nikdy viac.