Stark's Princes

Domov??

Potom, čo moja matka zomrela som ostala v opatrovníctve akéhosi detského domova. Prvý dôvod bol, že 18. narodeniny som mala až o mesiac a nemohla som tak ostať sama. No a druhým dôvodom nastalo to, že Tony teda môj "nový otec", ktorý o mne celý život ani nevedel, bol značne zaneprázdnený, takže si nenašiel čas ani na podpísanie všetkých dôležitých papierov.

Z celej udalosti som bola značne rozhodená. Celé noci som preplakala a čas od času rozmýšľala či svet má ešte zmysle. Jediné čo ma držalo  nad vodou bola myšlienka, že si k môjmu novému otcovi nájdem cestu.

Po tom čo som si zabalila svoje veci do jednej malej tašky, obliekla veľkú oversize mikinu a nasadila čiapku mohli sme vyraziť do môjho nového domova. V aute som sedela ako bez duše, cez čiapku natiahnutá kapucňa a v ušiach slúchadlá. Pohľadom som sledovala upršané počasie a dúfala, že na konci cesty vysvitne slnko.

Vstúpili sme do budovy. O tom ako obrovská a honosná bola, ani nejdem rozprávať. Začala som vo mne cítiť aspoň kúsok nádeje na pekný život. V tom ale prišiel Tony.

„Jarvis kto to je ?“ opýtal sa akéhosi robota.
„Dnes na 10:00 ste mali dohodnutú schôdzku s opatrovateľkou a...“ nestihol ani dopovedať a Tonymu zrazu došlo o čo sa jednalo. Naozaj si nezapamätal ani príchod svojej dcéry? Okamžite položil kávu a začal požmurkávať na moju opatrovníčku. O mňa ani okom nezavadil. Celú dobu som čakala, že sa ma na niečo opýta, ale on len podpísal všetky papiere a odišiel.

Medzi tým sa ku nám pridala aj Pepper, jeho priateľka. Tá ma napokon odviedla do mojej izby na poschodí. Bola milá, ale bolo na nej vidno, že s deťmi veľkú skúsenosť nemá. Po tom čo som sa vybalila v mojej ešte neútulnej izbe okamžite som zaspala.

Nevládala som sa zaoberať otázkami, ktoré sa mi prehrávali v hlave. Bude ma tu niekto mať rád? Bude so mnou aj niekto hovoriť? Našťastie som zaspala a aspoň na chvíľu som mohla utiecť pred realitou.