Nesmrteľný život alebo smrť

Only one part...

Tak najprv by som chcela začať tým čo vie zrejme už každý z vás.. a to Zaynovým odchododom z One direction.

Keď som sa o tom dozvedela a čítala tie riadky nemohla som uveriť vlastným, očiam, a vlastne stále sa mi tomu nechce veriť. Po piatich rokov v pätici budú pokračovať už len štyria. Ani neviem opísať moje momentálne pocity.

Zayn mi bude v 1D veľmi chýbať a bez neho to už nebude ono. Ale predsa tu budú stzále 4 úžasný chalani, ktorý nás maju radi a budú pokračovať ďalej..

No na druhú stranu keď sa aspoň čiastočne skúsim pozrieť na to z jeho pohľadu tak ho chápem. Zažil s chalanmi a fanúšikmi toho veľa. Mnoho skvelých momentov, no aj tých horších. Som si istá, že on na ne nikdy nezabudne. Rovnako ako my nezabudneme naň ho.

Chápem, že chce zakúsiť aj niečo z obyčajného života. Zrejme sa chce usadiť, možno si chce založiť rodinu. Má predsa Perrie, ktorú miluje a ona jeho... A aj napriek tomu, že ho stále budú ľudia na ulici spoznávať chce byť obyčajný 22 ročný chalan/muž ...

Ja už ani neviem čo k tomu mám napísať a táto poviedka je s ním... bude len jnodielna takže pokračovanie nečakajte. Napísala som ju už skôr a teraz, po veciach čo som sa dozvedela, som sa ju tu rozhodla pridať...

#AlwaysInOurHeartsZaynMalik

(Áno je možné, že ste ju už čítali lebo som ju posielala na jeden bolg.. takže nie nie je ukradnutá!!"

Poobzerala som sa okolo seba. Stála som uprostred lesa a začínalo sa stmievať. Odrazu som začula, že sa okolo mňa niečo rýchlo pohybuje.

„Čo robíš o takom čase v lese?" počula som za sebou. Hneď som sa otočila, ale nikto tam nebol.

„Mohla by si sa stratiť." Opäť niekto prehovoril na opačnej strane. Keď som sa otočila tak tam ako inak nikto nebol. Jednu vec som však musela uznať. Položil mi dobrú otázku. Čo tu robím ? To som ani ja sama nevedela. Proste som sedela na posteli v mojej izbe a čítala knihu, keď som začula niekoho hlas. Ten hlas hovoril, že mám ísť za ním. Najprv som tomu nepripisovala žiadnu váhu, ale keď sa ozval druhý krát tak som ho poslúchla. Bola som ako omámená a keď som sa prebrala z tranzu bola som tu. Uprostred tmavého lesa.

„Alebo horšie. Mohlo by sa ti niečo stať." Pocítila som vánok na chrbte. Otočila som sa a stál tam. Mal čierne vlasy, ktoré boli dokonalo upravené. Čokoládovo hnedé oči. Bol odo mňa takmer o hlavu vyšší. Nechcem tým povedať, že bol nejaký extra vysoký, ale to ja som nízka.

„Tak čo mi na to povieš Charlotte?" Pozeral mi priamo do očí. Odkiaľ vie moje meno? Veď som ho nepoznala, ani nikdy pred tým nevidela.

„O-o-dkiaľ v-vieš m-moje m-meno?" koktala som.

„Ja viem všetko." Tajomne sa zasmial. Mne celým telom prešiel mráz. Naháňal mi strach. Kto to bol? Ako sa tu nabral? Čo odo mňa chce? Tie otázky mi behali v hlave. Ani na jednu som však nepoznala odpoveď. Začal sa ku mne približovať. Chcela som újsť, no nedokázala som sa ani pohnúť. Stála som tam ako prikovaná. A už vôbec som nevedela čo ten neznámi chce spraviť. Bol odo mňa len pár centimetrov. Vyzeralo to, že ma chce pobozkať. Chcela som niečo povedať, no on náhle sklonil hlavu a blížil sa ňou k môjmu krku. Šokoval ma tým a poriadne. Nevedela som čo mám robiť. Ďalej tu takto stáť ale utiecť či kričať. Aj keď by to bolo zbytočné. Veď aký hlupák by išiel večer do lesa. Cítila som ako ma pobozkal na krku a potom bolesť. Ďalej som sa však nemohla zamýšľať nad tým čo robí lebo som omdlela. Nikde nebolo nič len tma a ničota.

Prebudila som sa a ležala som na posteli v nejakej izbe. Pomaly som si sadla. Čo tu robím a čo sa stalo? Odrazu niekto vošiel do izby.

„Vidím, že už si hore." Pozrela som sa na toho dotyčného a v tom sa mi všetko vyjasnilo. Les, on a uhryznutie.

„Ty-y-y " koktala som.

„Áno ja." Prikývol, no nič iné nepovedal. Proste stál na mieste akoby mu nohy vrástli do podlahy.

„Čo si mi spravil?" opýtala som sa nakoniec zúfalo.

„Ty to nevieš? Nepamätáš sa?" pokladal mi otázky a pomaly sa približoval ku mne.

„Ale veď to nie je možné." Vedel o čom rozprávam. O tom uhryznutí.

„Evidentne je." Kývol k môjmu krku. Mne k nemu okamžite vyletela ruka. Sykla som od bolesti pod mojím dotykom. Rýchlo som vzala zrkadlo čo bolo na nočnom stolíku a naklonila ho tak aby som videla na môj krk. Mala som tam dve bodky a ešte pár odtlačky od zubou. Prisadol si ku mne na posteľ a ja som sa hneď odtiahla ďalej.

„Prečo si to spravil?" pýtala som sa trasľavým hlasom.

„Lomu to musím robiť aby som prežil." Povedal až príšerne pomaly.

„To ako musíš hrýsť ľudí?" pýtala som sa trasľavým a mierne ironickým hlasom.

„Nejde o uhryznutie. Ide o krv. To je to čo potrebujem." Odpovedal rovnako pomaly ako pred tým.

„Som upír." Povedal a ja som vybuchla do nekontrolovateľného smiechu.

„Jasné a ja som anglická kráľovná." Nešetrila som iróniou a ďalej som sa smiala. Úsmev mi však z tváre zmizol, keď zrazu bol nado mnou a ceril na mňa zuby. Jeho upírské dlhé tesáky.

Už som viac o jeho slovách nepochybovala. Pozrela som sa do jeho očí. Teraz však neboli čokoládovo hnedé, ale čierne s miernym náznakom červenej.

„Ale ako?" divila som sa.

„Jednoducho." Povedal.

„A ty ním rovnako jednoducho budeš tiež." Nenechal ma nijako reagovať. Proste si prehrýzol kožu na zápästí, z ktorého okamžite začala tiecť krv. Zápästie mi priložil k ústam. Krv mi stekala do úst. Nemala som na výber a tak som ju s odporom prehĺtla.

„Inak som Zayn." Povedal a potom mi prudko trhol hlavou. A opäť bola všade len tma.

Keď som sa už po druhý krát prebudila príšerne ma bolela hlava. V izbe boli zatiahnuté závesy a Zayn sedel v kresle a čítal nejakú knihu, ktorej nadpis som nebola schopná prečítať.

„Čo sa stalo?" bola som zmetená.

„Zabil som ťa." Odpovedal jednoducho.

„Čo ?" vytreštila som naň ho oči.

„Meníš sa." Povedal opäť bezstarostne a položil knihu na stolík.

„Ako sa mením?" prehltla som na sucho.

„Na upíra."

„J-ja s-som upírka?" koktala som.

„Vlastne ešte nie. Musíš dokončiť premenu."

„A ako ju dokončím?" pýtala som sa bojazlivo.

„Musíš sa napiť krvi. Ľudskej krvi." odpovedal a sadol si ku mne.

„A ak to nespravím?" pozrela som sa naň ho.

„Tak zomrieš." Povedal. Takže mám na výber. Buď zomriem alebo sa stanem upírkou a budem žiť naveky. Lenže ako sa rozhodnem? Pre večný život alebo smrť?

...... o pár dni neskôr

„Dnes sme sa tu zišli aby sme sa rozlúčili s Charlotte Simpson. Bolo to milé a láskavé dievča. Ostáva nám veriť, že tam na druhom svete sa bude mať rovnako dobre ako tu, možno lepšie.