I will always love you

5

"Vstávaj" nahlas doňho drgnem a pokúsim sa ho dostať medzi nás živých. Sľúbil mi že pôjdeme spoločne sledovať východ slnka ale ani za svet ho neviem prebrať a donútiť ho, nech sa mi venuje a nech už konečne ideme preč.

"Ja chcem spať" zatiahne nesúhlasne a hlavu si skryje pod perinu. Neviem či si myslí že ho nevidím alebo prestanem riešiť ale veľmi sa mýli.

"Nechceš. Máme ísť sledovať východ slnka tak už vstaň" skriknem nahnevane a stiahnem z neho perinu a hodím ju na zem

"Piči. Fajn vstávam" skríkne aj on a nahnevane odíde do kúpeľne. Na mojej tvári sa hneď objaví veľký úsmev lebo som dosiahla presne to čo som chcela. Rýchlo sa postavím aj ja a oblečiem sa. Nedočkavo ho pripravená čakám pred dverami a pokúšam sa zastaviť čas lebo takýmto tempom to nikdy nestihneme.

"Massoon" zatiahnem zúfalo.

"Idem" zazrie na mňa a nahnevaný vyjde von dverami kde nás hneď ovalí ranný studený vzduch.

"Nebuď nahnevaný" chytím ho za ruku a spoločne ruka v ruke kráčame vopred bazénu dobrodružstvu.

"Hej budem úplne kľudný keď musím vstávať o tretej ráno kvôli slnku" odvrkne.

"Ale budem šťastná" jemne sa usmejem.

"Jedine kvôli tomu to robím"

"Tak vidíš. Nebuď pesimista a užívaj si krásu života" zatiahnem spevavo.

"Život nie je krásny" ako inak sa začína objavovať jeho typické pesimistické ja.

"Bože môj zase?" Otrávené sa naňho pozriem.

"Zase" odbije ja a s kapucňou na hlave pokračuje ďalej. Z jeho tela priam kričí znechutenie z toho že tu musí byť.

"Vieš čo nebaví ma toto" nahnevane zastanem.

"Čo?" Nechápavo sa otočí a pozrie sa na mňa.

"Tieto tvoje šťavy" ukážem naňho rukou

"Tak ma kvôli nim zabi" odbije ma.

"Očividne to je jediná možnosť" odvrknem podráždene. Zase musí skazit aj dobré veci svojou pesimistickou náladou ktoru na stále častejšie a častejšie.

"Aký máš problém?" Nahnevane sa na mňa pozrie.

"Že zase si pesimistický a všetko kazíš"

"Tváriš sa ako keby si ma poznala prvý deň" nahnevane na mňa pozerá.

"Cítim sa tak" zúfalo sa pozriem do jeho očí

"Tak odíď keď ti to tak vadí" odvrkne a vyberie sa preč.

"Naozaj?" Nahnevane skriknem.

"Naozaj" odbije ma.

"Zase sme tam kde sme vždy. Ty nevieš normálne komunikovať len utekať" skriknem nahnevane.

"Lebo neviem ako ti to mám kurva už vysvetliť" otočí sa zase mojím smerom. Z jeho oči srší zlosť.

"Normálne to povedz. Nie že budeš utekať ako vždy"

"Jeb na to" iba nad tým mávne rukou a odíde preč

"Správaš sa ako debil" ešte raz sa ním zakricim.

"Mám to v krvi" odbije ma a následne niekde zmizne. Nahnevane ostanem stať na mieste kde som aj bola. Vôbec nechápem čo sa to zase stalo. Očividne z toho východu slnka nebude nič keďže on ma svoje nálady a ja nemám chuť s tým debilim tráviť ani len kúsok času. Nahnevane sa vyberiem späť do nášho hotela kde ho vďakabohu nenájdem lenže zároveň sa mi tu nechce ani ostať a len sedieť na izbe a smútiť. Nech si nemyslí že ja bez neho nemôžem fungovať.
Zoberiem si všetky potrebné veci a vyberiem sa niekam preč. Len tak hocikde, lebo jedine čo chcem je zmiznúť a zabudnúť na toto všetko. Spokojné sa prechádzam po chladnom rannom vzduchu a užívam si pocit samoty ktorý zažívam po dlhej dobe znova.
Niekedy mám pocit ako by sa náš vzťah s Massonom vôbec nehýbal a my stále stojíme na tom istom mieste. Keďže on je strašne tvrdohlavý a náladový a dostať z neho niečo normálne je priam nemožné.
A ja už neviem čo mám robiť aby som s tým niečo spravila reálne som už zúfalá, nech sa snažím ako chcem tak nič. Ani to s ním nepohne.
Po dlhých dvoch hodinách prechádzanie a rozmýšľania sa konečne vrátim na hotel. Spokojné otvorím dvere pripravená si dať teplú sprchu a oddýchnuť svoje dochodene telo. Lenže hneď ako sa ocitnem dnu mi do nosa udrie pach alkoholu takže presne viem čo sa tu počas mojej neprítomnosti dialo. Vojdem do spálne kde zbadám Massona ako leží na posteli s fľašou alkoholu v ruke.

"Nemyslíš to vážne však?" Nahnevane sa naňho pozriem.

"Ooo ahoj princezná" opito sa ku mne natiahne a chytí ma za ruku. Jedným ťahom má potiahne k sebe na posteľ

"Prečo piješ?" Zúfalo sa ho spýtam

"Vypínam mozog" odveti pokojne.

"Prečo?"

"Lebo nechcem myslieť" rukou mi zapravi vlády ktore mi behajú okolo tváre.

"Dá sa to aj inak" poviem pokojne.

"Marihuanu nemám" uskrnie sa na mňa.

"Bože Masson" zúfalo si vzdychnem.

"Je to pravda. Musíš si zvyknúť" usmeje sa na mňa.

"Ale mohol by si už dopit" navrhnem.

"Mohol" súhlasné prikývne.

"Tak to daj preč" natiahnem sa po fľašku.

"Ale nemusel" odtiahne ruku s fľaškou preč z môjho dosahu.

"Masson"

"Som v pohode. Takže to nechaj tak" odpije si poriadny glg.

"Nie si. A určite to tak nenechám" skriknem nahnevane.

"Tak to už potom nie je môj problém" usmeje sa na mňa.

"Správaš sa ako kokot zase"

"A ty ako typická žena a pozri trpím ťa"

"Vieš čo fajn rob si čo chceš ja tu nemusím byť" nahnevane sa postavím a vyberiem sa preč.

"Ako chceš" ani sa nepohne len ma necha odísť preč. Prečo práve teraz rozmýšľam že či som nespravila chybu že som s manželstvom s ním súhlasila. Lebo neviem ako dlho tieto jeho stavy ešte budem zvládať.