Last rulers of rose

🌹🌹

  ,,Mami, mami!" kričal nadšene chlapček so svetlo hnedými vláskami a svetlej košieľke, na ktorej avšak boli nejaké menšie fliačiky a bežal ku svojej matke.

  ,,Čo sa deje zlatíčko?" povedala mu žena v rúžových šatách vyblednutých od slnka s úsmevom a pomaly sa postavila. Rozpustené blond vlasy jej spadli z ramena tak isto ako jeden vyhrnutý rukáv na opačnej strane.

  ,,Modropláštici! Modropláštici idú!" Ukazoval von oknom s úsmevom ako sa vyšplhal na okennú parapetu aby na nich lepšie videl.

  Zástupy ľudí sledovalo ako kráča ozbrojená čata mestom. Robia to tak každý mesiac. Ich nebesky modré uniformy bolo nemožné si nevšimnúť a ich plášte viali v slabšom vetre. Na opasku mal každý z nich zavesený meč, dve dýky a bezpečnostnú svetlicu v prípade núdze. Znak Ruže sa hrdo nosil na rukovätiach všetkých ich zbraní tak isto, ako aj na ich hrudiach.

  ,,Wow, raz by som chcel byť jedným z nich. Obraňoval by som nás všetkých pred všetkými hrozbami a nikomu by sa už nič nestalo. Zariadil by som tu poriadok," hovoril s iskričkami v očiach a pozrel sa do očí svojej mami. 

  ,,Vieš zlatko, keď som bola v tvojom veku, tiež som si takto želala sa stať obyčajnou občiankou. A teraz jednou som. Budem sa za teba modliť, aby sa ti tvoje želanie tiež splnilo." Položila mu malý bozk na líce a odišla do kuchyne, pripravovať večeru. ,,Pane," začala potichu a zavrela svoje oči. ,,Neprosím ťa o nič viac, len aby si ochraňoval môjho synčeka. Má veľké sny, prosím dovoľ mu splniť si ich, no nech ostane mojím zlatým synčekom. Nech sa neodvráti od svojej rodiny. Dohliadaj naňho na cestách ktoré si mu dal. Amen," povedala a s povzdychom pokračovala v príprave večere. Otvorila chladničku aby zistila ako na tom sú s jedlom. Pozerala a rozhodovala sa čo pripraví pre seba, svojho manžela a syna.

  Domom sa po nie dlhej chvíli ozvalo vŕznutie vchodových dverí a následne ich zatvorenie. ,,Som doma!" Ozval sa hlbší mužský hlas. do kuchyne vošiel vyšší muž. Jeho oblečenie, ktoré bolo od slnka vyblednuté, tak že sa už nedalo povedať akej farby pôvodne bolo, bolo zašpinené od múky ktorej mal trochu aj v tmavohnedých krátkych vlasoch.

  ,,Ocí!" zakričal nadšene chlapček a vyskočil na svojho otca, ktorý ho len tak tak stihol chytiť a pevne ho objal.

  ,,Hyunlin, vitaj naspäť. Ako bolo dnes v práci?" spýtala sa ho jeho žena a on sa na ňu len smutne usmial. Zložil svojho syna na zem a povedal mu aby išiel na chvíľu do svojej izby.

  ,,Šéf bol zase naštvaný. Nejaký nový na výpomoc sa rozprávali o tom, že by bolo podľa nich lepšie keby sa objavili nejaký z Čiernej Ruže a on to počul. A vieš aký je jeho názor na to. On si je spokojný. On žije takmer ako niekto zo Šľachty a to má Bielu Ružu tak ako aj my ostatný. Takže potrestal úplne všetkých. Ani nechceš vedieť koľko vrecí múky som nanosil." Unavene si  povzdychol a oprel sa do stoličky. Mohutnou rukou si prešiel po tvári a pozrel sa na svoju manželku. ,,Aký si mala deň ty?" spýtal sa jej a chytil ju za jej drobnú rúčku.

  ,,Ako vždy. Robila som na záhrade a varila som. Inakšie, znova išli Modropláštici. Mal si vidieť ako sa Ji tešil. Želá si byť raz jedným z nich." Trošku sa usmiala a jej manžel jej položil nežný bozk na ruku.

  ,,Tak to má určite po tebe. Vieš aká si bola ty. Poznám ťa už od mala Seomin. Vždy si sa pozerala všetkým na ich znamenia a prechádzala po nich prstami. A hlavne keď som svoje dostal ja. Nevedela si z neho strhnúť oči." Usmial sa na ňu a spôsobil tak začervenanie na jej tvári.

  ,,To už bolo dávno. Mala som vtedy tak 13. Už to nerobím. A nemôžem za to že ty si starší takže si svoje zaradenie dostal skôr. Ale tak, asi sme na tom tak rovnako. Predsa len, každý vie, že my dospievame skôr ako muži. Nie je tak zlato? Takže keď si mal 17 a ja 14 tak sme na tom boli tak narovnako." Zasmiala sa. No ako videla svojho manžela sa pomaly zdvíhať zo stoličky začala utekať s ním tesne za sebou. Vbehla do ich spálne kde ju ale dobehol a zvalil na posteľ. Spoločne sa smiali ako keď mali ešte 17 a 20, no to bolo pred 10 rokmi. V tom veku avšak stihli množstvo vecí. Sobáš v takom veku nebola neobvyklá vec. No dokázali aj niečo čo zmenilo ich život. Mali dieťa. Zatiaľ len jedno. Šťastie im zatiaľ však poprialo len s jedným synom. 

  Park Jihyun.