†Psycho girl†

"Jasné, všetko je v poriadku"

Ako každý deň musím zas vstávať a ísť do školy. Každodenne utrpenie ale bohužial to nezmením. Zobudila som sa na budik ale este cca 30 min. som ležala v posteli. Všimla som si že už je dosť hodín a tak som už konečne vyliezla. Umyla som si zuby,učesala vlasi a ako každé ráno som sa nevedela rozhodnúť čo si oblečiem. Nakoniec som si dala úzke čierne ryfle a nato volný šedí sveter. Nemala som náladu ani na raňajky tak som šla do školy hladná ale nejako ma to netrápilo, už som bola zvyknuta nato ze nejedávam. Celú cestu som zas nemyslela na nič iné ako nato čo sa stalo. Prišla som o osobu ktorá bola asi jedina v mojom zivote na ktorej mi záležalo. Nedokážem nato prestať mysliet potom všetkom čo sme spolu prežili. Max bol pre mňa ako brat a teraz sa tvári ako keby ma nepoznal. Cestou do školy som bola zamyslená a nevnímala som ludi okolo mna. Zrazu som počula nejaky hlas. Obzrela som sa dozadu a videla som tam jeho. S ironickym usmevom sa namna pozeral a smial sa mi do očí. Neviem či je až taky sprosty a nevidí ako mi tým strašne ublužuje alebo mi to robí naschval. Bohužial to bude asi tá druhá možnosť. V škole si ma ako každý den nikto nevšímal no aspon som mala čas zas nad všetkým rozmýšlať.

Konečne som prišla domov.
Zhodila som tašku na zem a pustila si pesničky. Nebola by som to ja keby som sa zas nerozrevala. Ale proste nedokazem si predstavit moj zivot bez neho. Sedela som na zemi, slzi mi stekali po tvári a neustále som myslela len a len na neho. Po asi hodine som to už naozaj nezvládala a zas som siahla po žiletke. Nedokážem ani opísať ten pocit ked si ňou prejdem po zápästí. Vtom momente mi je všetko jedno a aspon na chvilu nemyslim nato všetko trápenie ktoré zaživam. Utrela som krv okolo seba, ošetrila si rany a vratila sa naspät do izby. Keď som sa na seba pozrela do zrkadla neverila som čo sa to somnou deje. Nechápem ako som mohla dopustit nato aby som takto skončila. V mojom veku by som si mala užívať zivot. No to čo robím ja rozhodne nieje užívanie. Už si ani nepametam kedy naposledy som sa z niecoho tešila alebo nemala depku. Každú noc preplačem a strávim v myšlienkach ako zomrieť. Môj život ma už vážne nebavi. Najviac ma natom trápi to že oničom čo sa somnou deje nevedia moji rodičia. Strašne by som im to chcela povedať ale nemám nato odvahu. Bojím sa ich reakcie, aj ked asi by som sa im moc nečudovala. Sama neviem čo by som robila keby prišla zamnou dcéra o povedala mi to čo sa bojím povedat ja. Každy deň myslim iba nato ako im to povedat ale proste to nedokážem.

Bolo asi pol štvrtej a počula som buchnúť dvere. Mama je doma. Najradsej by som bola keby vôbec domov nechodila lebo ma už fakt nebaví predstierať pred ňou ako je všetko v poriadku .
"Ahoj. Ty si už doma?"
"Ano mami a už dosť dlho"
"Ja som len chcela vedieť či je všetko v poriadku, ale ako vidím máš dobrú náladu"
"Jasné, všetko v poriadku"
Hneď ako zavrela za sebou dvere som sa rozplakala. Tak strašne by som to chcela raz povedať ale neklamať pritom. No umňa je dobrá nálada nemožná

Viem že to nieje nič moc ale je to mojá prvá story :)