†Psycho girl†

Priznanie

"aaaaaa ... Mamíí prosíím dosť" otvorila som uplakané oči a vtom som zbadala že si číta môj deníček ktorý som nechala položený na stole. Strašne som sa triasla keď som videla ako si číta stránku po stránke. Nepovedala pritom ani slovo a to ma natom desilo najviac. "Nechápem čo ťa ktomuto doviedlo" povedala potichu so slzami v očiach. Nevedela som čo jej mám nato povedať tak som len sklonila hlavu a plakala. "Môžem ešte jednu otázku ?" pozrela sa namňa s dosť divným výrazom. "Pýtaj sa .." zamrmlala som a pozrela sa jej do očí. "Ukážeš mi jazvy ak niejaké máš?" vtom sa mi stiahol krk,rozbúchalo srdce a nezostávalo mi nič iné ako jej to ukázať. Pomaly som si začala vyhrňať rukáv. "Toto snáď nie !! Uvedomuješ si čo robíš ? Ty už vtej hlave naozaj nič nemáš ?! Neverím že ty si moja dcéra! " rozhadzovala rukami a kričala mi do tváre. "Keby ste sa nechovali tak ako sa chováte nič ztohto by nemuselo byť. Uvedim si aká si úžastná maminka " uronicky som sa jej pozrela do tváre a cítila som sa ako pán. No vo vnútry som si uvedomila že som to asi trochu prehnala a mohla som reagovať jemnejšie. "Ja už na toto nemám nervy" postavila sa a buchla dverami na izbe. Vtom momente mi prebehlo hlavou asi naozaj všetko. "Toto sa nestalo, prosim, prosim nech je to len sprostý sen" túto vetu som si v hlave opakovala asi 10 min no potom som sa musela zmieriť stým že je to realita. Utrela som si slzy, trochu sa ukludnila a snažila som sa zaspať. Behalo mi hlavou milión myšlienok. No každá súvisela stým istým. Strašne som sa bálo ako to teraz budem doma dalej. Napádalo ma vela možností no ani jedna znich nebola taká ktorú by som si priala.

Po asi hodine preležanej v posteli som počula hlasi. Hneď mi bolo jasné že sú to fotrovci ktorý určite rozoberajú to čo sa dnes stalo. Ale aj tak som sa modlila aby to tak nebolo. Keď som prišla k dverám na spálni moje tušenie sa potvrdilo. "Nechápem čo sa to sňou deje. Takúto ju nepoznám. Maly by sme to začať riešiť kým sa nestane niečo horšie" mama sa snažila to ocovi hovoriť po ticho no moc sa jej to nedarilo. Zas sa mi natlačili slzy do očí keď som si pomyslela nato ako sa musia teraz cítiť. 15 rokov mali v hlave predstavu že som úplne vpohode, šťastná a nič mi nechýba. No teraz zistili ako to je v skutočnosti a nie iba v ich hlavách.
"Myslíš že by som sa mal isť snou porozprávať aj ja ?" potichu zamrmlal a postavil sa z postele. "Dnes to už nechajme tak, určite už spí" sklamaným hlasom mu odpovedala. Po dnešku sa moj život asi radikálne zmení no môžem si zato sama.

********
"Neeeeeee" zas som si zabudla cez výkend vypnúť budík. Ledva som si preložila ruku cez seba a vypla ten otravný stroj. Pretrela som si oči, vstala z postele a išla do kúpelne. "Obsadené" oco sa snažil kričať no cez tu pustenú sprchu ho bolo slabo počuť. Mala som chuť mu zakričať nech si pohne no ztoho čo mi povie keď víde von som bola tak vystrašená že som nedokázala zo seba vydať ani hlásku. Neni ten typ že by zamnou prišiel a začal sa somnou o niečom rozprávať. Som velmi zvedavá ako dopadne náš rozhovor. Prešla pol hodina a on ešte stále nevyliezol z tej kúpelne. Od nervou som si začala hrýzť nechty a dupať nohou. Príde mi že tu stojím večnosť a nie pol hodinu. Konečne prestala tiecť sprcha. Ocino otvoril dvere a keď som zbadala jeho výraz bola som v šoku.