Rozmysel

Hladná po živote

Nádych....
Výdych....
Nádych...
Výdych..

Koľko raz som to už zopakovala?
Nezostáva mi nič iné len pokračovať.

Nádych... Výdych... Stále dokola... nič iné mi už ozaj... nezostáva.
Drevo navôkol tak smrdí.... Ale aj tak dýcham stále ďalej.
Veď čo iné v tejto šlamastike môžem robiť?!

Hýbať sa?!

Kričať?!

Triasť zo všetkým navôkol??!

Aj tak mi to nepomôže... Nie... Nepomôže... Prečo by to malo pomôcť teraz... Nikdy predtým to nefungovalo... Tak prečo práve teraz by malo?

Nádych...
Výdych...

Stále pozorujem ako sa mi hýbe hruď, ako cítim vlhkosť dreva...
Vlhkosť pôdy...
Vlhkosť plytkého hrobu, ktorý mi vykopal...
Ešte teraz cítim jeho dych, sladký po starých karamelkách, ktoré boli asi ešte po jeho babke. Zároveň trpký a páchnuci alkoholom z tej najlacnejšej vodky, ktorú majú na každej benzínke...
Ten divný všeho-zápach jeho montérok... Jediný, ktorý chýbal bol snáď pach deodorantu...

Veď načo by udržiaval nejakú čistotu... Na tu predsa nedáva dôraz nikto...

Nádych...
Výdych...

Dalších pár minút v ťahu... Ach... Čo by sa stalo ak by som zadržala dych? Asi by som si tým nepomohla o nič viac než tým kričaním... Ale kurva takto len čakať na koniec??!

Ja som ešte neskončila...

Bolia ma ruky, nechty som stratila už pred pol hodinou...
Dívajú sa na mňa z veka truhly...
Tej zasranej zhnitej, prešťatej, premočenej truhly, ktorú sa ani nezaťažoval poriadne stĺcť...
Z každej skulinky sem preniká zemina... a samozrejme hmyz...

Kto by si pomyslel, že mne, ktorá sa bojí aj malej lienky niekedy prídu larvy a iná háveď ako príjemná spoločnosť?!
Asi nikomu všakže...

Ale teraz sú jediná spoločnosť ktorú vôbec mám ... Sú jediný čo vypočujú moje sťažnosti... vzliky... nadávky...

Jediný vidia tie slzy čo sa mi kotúľajú po tvári a ja ich nemôžem ani zotrieť...

Nado mnou sa čosi pohlo... Len máličko... Nepatrne...
Ale aj ten nepatrný pohyb vo mne dokázal prebudiť chuť kričať o pomoc...
A tak som skríkla.. raz... dva krát...
Zemina sa hýbala čoraz rýchlejšie...
Niečo mi škrabalo na veko rakvy...
Boli to nechty?!
Znelo to tak...

Nie?
Sú to pazúre... Hltavo a rýchlo odhrabujúce zo mňa nános hlyny...

Mohla som mať ozaj také šťastie, že ma zacítil akýsi tvor?

Nádych...
Výdych...

Tentoraz s nádejou na život...

Po niekoľkých neúspešných pokusoch ma zachránila mladá líška...
No nieje to paradox???

Túto prezívku som vždy celú základnú skolu neznášala...