Poviedky

Matkina izba

Svet vyzeral ako záplava farieb, rozmazaných tvarov svetla a tmy; sotva dokázala niečo vidieť. Akoby pridlho pozerala do slnka. Rukami si sťažka pretrela oči a zistila, kde bol problém. Kde mala dioptrie? Kde boli jej kontaktné šošovky?

Dokázala rozoznať iba obrysy postavy sediacej na okraji postele. Podľa prameňov ryšavých vlasov spoznala, že to bola jej snúbenica Vanda. Nora sa meravo posadila a snažila sa lepšie zaostriť na svoju partnerku. Bola oblečená v čiernom a krk jej obopínala strieborná retiazka, z ktorej visel prívesok malého kolibríka. Bolo to jej totemové zvieratko – reprezentovalo jej veľkorysosť, starostlivosť a ochotu vzdať sa všetkého, aby niekoho spravila šťastným.

Vanda takým veciam verila. Verila aj na osud, na karty z jej tarotového balíčka, na liečenie kryštálmi, či únosy mimozemšťanmi. V jej očiach sa skrývali tajomstvá vesmíru, ktoré pohlcovali Noru ako hmla, do ktorej sa prepadala hlbšie a hlbšie. No dnes bolo čosi inak.

Dnes vyzerali jej oči zahmlene. Tušila, že niečo nie je v poriadku. Chcela sa k nej natiahnuť a spýtať, čo sa deje, no Vandine pohyby boli rýchlejšie, postavila sa k čiernemu toaletnému stolíku a zahľadela sa von z okna.

„Mala by si prestať počúvať tú pieseň." povzdychla si.
Až teraz si Nora uvedomila, že starožitný gramofón, ktorý spolu kúpili minulý rok v garážovom výpredaji, prehráva na vinylovej platni skladbu Landslide od Fleetwood Mac. Myseľ jej zaplavila vlna nostalgie zo stredoškolských čias, keď sedela vo svojej detskej izbe a počúvala tento song celé hodiny.

„Nemôžem si pomôcť, pripomína mi moje staré ja." Odvetila.

„Chýba ti?"

„V podstate. Skôr by som povedala, že mi chýba ten pohľad na svet, ktorý som mala." Na to sa Vanda otočila a zdvihla obočie. Pozerala sa, ale nie na ňu. Skôr kdesi ponad jej plece. Smaragdovo zelené oči mala stále prázdne ale v rukách zvierala akýsi malý predmet.

Bol to rámček s fotografiou. Nevidela ju jasne, ale aj cez to vedela, aký moment bol zachytený na filmovom materiáli. Hrdlo jej nervózne stiahlo.

„Nemala by si potláčať to, kým si teraz." Povedala Vanda a pomalým krokom prešla cez izbu naspäť k ich posteli. Ladným pohybom jej fotku položila do lona ale Nora sa na ňu odmietala pozrieť. Takmer by to vydržala, keby sa dvere spálne nerozleteli dokorán a nevystrašili ju tak, že privrela oči a inštinktívne siahla po ráme.

Na fotografii sa nachádzali ony dve, ležiac na plážovej deke pri Talianskom mori. Nora sa takmer nespoznala. Jej pieskovo žlté vlasy, mali ešte dlhý zostrih a pokožka zdravý nádych. Avšak, nebol to výzor, ktorý jej prišiel cudzí; bolo to šťastie, ktoré na fotografii videla, no už ho nedokázala pocítiť. Pohľady mali uprené jedna na druhú a Vandina ruka bola položená na Norinom tehotenskom brušku. Vtedy bola v piatom mesiaci. Fotili to tri týždne pred Vandinou smrťou.

Zachvela sa. Chytila sa okraja postele a opatrne sa z nej zdvihla hore. Obraz dopadol na mäkký matrac. Dvere. Zavri dvere. Podišla k nim a urobila ako jej myseľ kázala.

Zostanú zavreté. Dvere nezaujímalo, čo chcela Nora. Znova sa pootvorili, tentoraz o niečo nástojčivejšie.

S tvrdohlavosťou ich znova zabuchla. Márne, ocitla sa v kolotoči pocitov a netušila ako z neho vystúpiť. V momente, kedy jej do uší doľahol detský plač,

to už nevydržala. Ťažko dýchala; mala pocit akoby jej niekto kopal do vnútorností. Celé telo sa jej triaslo, hlava išla prasknúť a slzy máčali jej pehavé líca. Nešlo to zastaviť, pohltila ju temnota, odlišná od tej ktorá sa skrývala vo Vandiných očiach - akýsi strach a bolesť. Uvedomila si, že jej život už nepatrí len jej. Prischla jej zodpovednosť za tohto škriekajúceho tvora a vôbec sa jej to nepáčilo.

„Nora, tak veľmi si chcela dieťa. Byť matkou. Spomeň si čím všetkým sme museli prejsť, kým sme konečne dostali to, po čom sme túžili." Prerušil ju z tranzu Vandin hlas. Nore sa v mysli vybavil deň, kedy na tehotenskom teste svietili dve paličky. Boli také nadšené, že hneď utekali kúpiť detské topánočky. Plač neustával, no potlačila ten zvuk do úzadia. Mlčky sa zahľadela na svoju mŕtvu snúbenicu a čakala, či jej povie ešte niečo iné. V duchu však chcela, aby mlčala.

„Teo by sa nikdy nenarodil, ak by to tak vesmír nechcel."

Norine oči potemneli. Namiesto hovorenia už iba šepkala: „Nestojím o neho, to dieťa ma nebude nikdy milovať."

„Samozrejme, že bude! Už teraz ťa miluje."

Nora pokrútila hlavou. „Nedokážem mu byť dobrou matkou, nikdy som nemala mať dieťa. Vanda.. ja už takto ďalej nemôžem."
Vanda sa na Noru zahľadela so zmesou obáv a frustrácie.

„Nie, prosím ťa, nehovor tak."

„Ty to nechápeš? Nechcem tu byť! Neznášam sa, som taká nešťastná. Chcem aby to skončilo, chcem umrieť." Norin hlas zaškripotal ako šmirgľový papier.

Vandina tvár zbledla, kruhy pod očami vyzerali ešte tmavšie než predtým a ústa mala vysušené. Ešte nikdy ju takúto nevidela. Takmer sa začala cítiť previnilo. Naozaj sa snažila vytvoriť medzi ňou a ich synom puto, no prišlo jej to od nej príliš silené.

Čím dlhšie na neho pozerala, tým viac jej prišiel cudzí. Keď jej ho sestrička po pôrode priniesla do náručia, očakávala obrovský prílev radosti a lásky, ale materinský pud v nej akosi mlčal. Cítila skôr únavu a zmätok, no najmä bolesť, že Vanda sa tohto momentu, ktorý mal byť významný, nedožila a nestískala ju za ruku.

„Plače. Nejdeš ho utešiť?" spýtala sa jej napokon Vanda.

Nora si zahryzla zvnútra do líca a potriasla hlavou. To Vande stačilo na to, aby odpochodovala cez otvorené dvere preč.

„Nechoď za ním!" zvolala, no snúbenica už bola dávno preč. Postavila sa na prah dverí a premýšľala. Jedna časť jej tela túžila znova zavrieť dvere a druhá nasledovať mŕtvu ženu. Rozhodla sa pre druhú možnosť. V chodbe bolo šero, pripadalo jej to, akoby sa dívala s otvorenými očami ponorená pod vodou. Detský plač sa zosilňoval a keď podišla k Teovej izbe, zrazu ustal. Opatrne nazrela dnu, telo mala pohltené strachom a hrôzou.

Pri postieľke stála Vanda a spolu s dieťaťom sa kolísala v melódií uspávanky. Mraky prikrývajúce spln mesiaca, mali akúsi zvláštnu éterickú žiaru, vďaka ktorej vrhali svetlo na Vandinu útlu postavu. Prestala spievať keď si uvedomila, že sa na nich Nora díva. Otočila sa k nej, s prázdnym výrazom na tvári. Teo jej hovel v náruči. Neplakal. Nehýbal sa. Nedýchal.

Chvíľku jej nedochádzalo; potom sa trošku zasmiala a pohľadom na Vandinu tvár si overila, či je to skutočne tak. Pohla sa dopredu, chcela sa pozrieť z blízka, no rozmyslela si to.

„Čo si to spravila?" zhíkla namiesto toho a prikryla si trasúcou sa rukou rozochvené pery.

„Ja? Už som ho takto našla." Odpovedala Vanda a uložila syna naspäť do kolísky. Prikryla mu telíčko modrou štrikovanou dekou. „To si spravila ty." dodala napokon. Nora stála uprostred chodby, neschopná vydať zo seba čo i len hláska. Telo ju prinútilo rozbehnúť sa naspäť do spálne, do akéhosi skresleného pocitu bezpečia, ktorý si tam vytvorila.
Ale keď sa vrátila, izba sa zmenila na nepoznanie. Staromódne tyrkysové závesy boli preč, steny boli holé a vypĺňalo ich len jedno malé okienko s vonkajšími mrežami. Bola ako omráčená, dokonale zmätená. Telo jej zalial studený pot a spôsoboval, že sa jej nemocničná košeľa lepila na pokožku. Zadívala sa na prsty. Z kĺbov jej tiekla krv a kvapkala na bielu podlahu, no bolesť necítila.
Do izby vtrhol mladý muž, mohol mať tak dvadsať sedem rokov a pri pohľade na Noru sa vyľakal a zavolal ochranku.

„Izba 24! Už zase."

Nora mu nevenovala pozornosť, presmerovala pohľad na biele dvere za jeho chrbtom. Zavreté. Musia ostať zavreté.