Poviedky

Dvojník

Takmer som ho nespoznal, keď som ho prišiel vyzdvihnúť zo škôlky.
„To je môj Tomáško?" vykĺzlo zo mňa skôr, než som si stihol zahryznúť do jazyka. Pozrel som sa na dieťa stojace predo mnou. Úsmev roztiahnutý od ucha k uchu odhalil rad štrbavých zubov. Áno, vyzeral ako môj syn. Aj medené kučery krútiace sa okolo jeho tváre vyzerali ako Tomášove. Musel to byť on. A predsa len sa mi na ňom niečo nepozdávalo. Zdvihol som ho do náručia a ako zhypnotizovaný mu hľadel do tváre. Teraz bol o čosi ťažší.
„Už ste tak prepracovaný, že aj zabúdate ako vyzerá." Zo špirály myšlienok ma vytrhol ženský hlas. Položil som syna na zem a obrátil sa. Patril Rebeke, Tomáškovej učiteľke. Stála pár krokov odo mňa a hanblivo sa usmievala. Milosrdný Bože! Odkedy začala nosiť také vyzývavo tesné topy? Výstrih na nich bol na môj vkus priveľmi hlboký a vábivý. Vlasy vypnuté do voľného uzla, ešte viac zdôrazňovali plný dekolt. Neubránil som sa myšlienke, čo by sa stalo, keby som jej ich rozpustil. Musel som sa prinútiť odvrátiť zrak.
„Tuším je na čase, vziať si dovolenku," odvetil som, snažiac sa nedať najavo, že ma svojim vzhľadom vyviedla z miery.

„Iste to nikomu nebude prekážať." Hlas mala zmyselný a jemný, vsadil by som sa, že ako celé jej telo. Dočerta, pomyslel som si, priťahuje ma ako fľaša opilca. Mala v sebe čosi vzrušujúce a príťažlivé. Mladé a nepreskúmané.
Máš manželku a dieťa, pripomenul som si. Ja a Anna sme žili v manželskom zväzku už dvanásť rokov.
Náš príbeh nebol ničím výnimočný, takže vás nebudem

obťažovať detailmi. V skratke; viedli sme štandardný a bežný život, za ktorý som bol nesmierne vďačný. No odkedy som pred rokom dostal novú pracovnú ponuku, veci sa trochu skomplikovali. Dni som trávil zavretý v kancelárií a domov som sa chodil v podstate iba vyspať.

Víkendy boli o čosi voľnejšie, no aj tie som zvykol presedieť pri počítači. Anna vravela, že už jej skôr pripadám ako spolubývajúci než ako manžel. No bol som šťastný, že je súčasťou môjho života.

Držal som sa tejto myšlienky aj počas toho, ako nás Rebeka vyprevádzala k východu.

Keď som otváral dvere, ešte dodala čosi o platení šekov a blížiacej sa besiedke. Poďakoval som sa a pobral sa k autu ešte skôr, než by som ju bol pozval na večeru. Syna som opatrne posadil do autosedačky. Všimol som si, že už do nej sotva vojde. Kúpim mu novú.

Cesta domov bola tichá a oblohu už posiali hviezdy, keď som konečne zaparkoval auto pred panelákom. S malým sme si dali preteky, kto bude skôr pri vchode. Nechal som ho vyhrať. Teda aspoň tak som sa vyhováral, na svoju mizernú kondíciu. „Došľaka," zamrmlal som, lebo som si uvedomil, že som bez kľúčov od bytu. Tomáš prezieravo stlačil domový zvonček. Nasledovalo tiché zapraskanie z reproduktoru: „Prosím?"

„Tu Jack Rozparovač v spoločnosti Teda Bundyho. Môžete nás pustiť?" zavtipkoval som.

„Samozrejme, hneď som dole."

Vtom mi padol zrak na syna. Jeho nos vyzeral dlhší. Bola to takmer nepostrehnuteľná zmena skladačky na jeho tvári, ale dokázala všetko odštartovať. Už mi fakt šibe, pomyslel som si, je to len iný uhol pohľadu.

A predsa len mi vnútorný hlas tvrdil, nech sa nenechám oklamať. Toto nebol môj syn. Keď som počul, ako sa otvárajú vchodové dvere, vyľakane som sa strhol. O sekundu na to sa spoza nich vynorila Anna v dlhom saténovom župane, ktorý som jej daroval na minuloročné Vianoce.

„No poďme mládenci, lebo tu umrznem."

Tomáš nadšene zvýskol a rozbehol sa cez otvorené dvere až k výťahu. Dokonca aj jeho chôdza pôsobila akosi inak.
Nasledujúcu hodinu si pamätám len veľmi hmlisto. Večera bola tichá záležitosť. Bol som príliš ponorený v myšlienkach ohľadom nášho syna – nesyna. Anna si to iste všimla, ale taktne mlčala. Po tom, čo uložila Tomáša spať, ma konečne konfrontovala. Otočil som sa smerom k nej, pripravený vysvetliť jej, čo sa mi odohráva v hlave a vtedy som si to všimol. Podobne ako Tomáš, aj ona vyzerala... inak. Moja žena bola vysoká bruneta s najmodrejšími očami, aké som kedy videl. Avšak teraz ich farba pripomínala skôr búrkovo šedú.

Nechal som sa ovládnuť zvedavosťou a na rovinu sa jej spýtal: „Anna, akej farby si myslíš, že sú tvoje oči?"

Prekvapene nimi zaklipkala.

„Uhm, takej ako vždy?" odpovedala a podišla o čosi bližšie.

„Vždy si mala modré oči. Teraz sú sivé."

„Neviem, o čom to hovoríš, zlato. To je nejaký vtip?"

Skeptický výraz jej neschádzal z tváre. Nepripadalo mi, že by to predstierala. Jej presvedčenie ma desilo najviac zo všetkého. Snažil som sa to ignorovať, ale nedávalo mi to zmysel. V žalúdku sa mi usadil hlodavý pocit a do hrdla mi vstúpila žlč. Mozog sa mi prehrieval z čistej absurdnosti tejto situácie. Toto nie je moja žena a v Tomášovej izbe neleží môj syn. Sú to cudzinci, dvojníci a ja nemám ani potuchy, ako sa sem dostali, ani ako sa ich zbaviť.

Možno som len prepracovaný, príliš vyčerpaný. Áno. To bude ten dôvod. Blúznim. Mal by som si pospať.
Malátne som sa od nej odtiahol. Zatvárila sa, ako keby som ju popálil.
„Si v poriadku?" spýtala sa ma.
Neodpovedal som jej. Pobral som sa do spálne, ani som nešiel do sprchy.

Vyzliekol som sa donaha a skryl sa pod perinu s nádejou, že zajtra bude všetko tak, ako má byť. Nevedel som však zaspať, moja myseľ ma nútila bdieť.
Ubehla asi polhodina, kým Anna prišla do spálne. V izbe bola tma, ale vďaka svetlu z ulice som dokázal rozoznať obrysy jej figúry. Starý matrac sa pod váhou jej nahého tela prehol. Cítil som, ako sa ku mne sklonila a pobozkala ma na líce. Prešla mnou triaška, no aj napriek tomu som ju jednou rukou objal okolo pásu - skôr zo zvyku ako z túžby. Jej pokožka bola akási zvláštna. Neopísateľná. Namiesto ženských kriviek som pod prstami cítil iba chladné rebrá. Zdesene som sa vytrhol z jej náručia.
„Oliver? Čo sa deje?" aj jej hlas znel inak. Vyššie. Piskľavo.

„Ty... Ty nie si moja žena!" zhrozene som na ňu namieril prstom
„Čo je to dnes s tebou?"
Rozsvietil som nočnú lampu. Na ten pohľad, ktorý sa mi naskytol, nikdy nezabudnem.
Žena ktorú som miloval, mi zmizla priamo pred očami; teraz tam sedela scvrknutá, zhrbená postava. Jej hlava bola mierne sklonená a plecia pokrčené, akoby na chrbte niesla ťažké bremeno. Pokožku mala priesvitno sinavú a telo vychudnuté ako narkomanka. S hlasným zalapaním po dychu som sa na posteli posadil a odhrnul prikrývku. Po tele mi aj napriek mrazivému nočnému vzduchu liezol pot. Moje telo zareagovalo, tackajúc som sa pobral preč z postele.
„Neodchádzaj," vyšlo z nej priškrtene.

Ale ja som musel, musel som odtiaľ vypadnúť. Oči ma zaštípali od potlačovaných sĺz. Kde je Anna? Kam zmizla moja žena? Kde je môj syn?
Bežiac som sa ocitol v chodbe a keď som siahol k dverám, zamrzol som. Zbadal som svoj odraz v zrkadle oproti. Kiežby som sa tam nepozrel.

Kostnaté ruky mi prešli po holej hlave. Pred pár sekundami by som povedal, že patrili mne. Oči som mal vpadnuté ako krátery a hlboké vrásky, pripomínajúce odtlačok obrovitého palca, mi križovali tvár.
Nie, toto nie som ja. Zo zrkadla na mňa hľadel čas.
Už nebolo kam uniknúť.