Metafora

Kto, ak nie my? Kedy, keď nie teraz?

Sneženie prišlo nečakane.
Prudký severák ho vo vlnách hnal stranami hôr, narážajúc a trieštiac ľadové pásy o vyčnievajúce skaly. Staré smreky nepokojne vŕzgali pod nápormi víchrice, zatiaľ čo ich konáre mizli pod bielou prikrývkou.
Okná chatrče boli zahmlené a dym splašene stúpajúci z komína sa rýchlo miešal s bielou masou skrúcajúcou sa vo vrcholkoch stromov.
Pozoroval, ako kondenzovaná rosa na skle pomaly zamŕza. Potriasol ramenami a vykročil ku piecke. Napraviac si nohavice sa prikrčil a opatrne pootvoril kovové dvere. Tvár mu pohladil prúd teplého vzduchu. Tenký pramienok dymu si razil cestu k stropným trámom.
Preštuchal ohnisko mosadzným kutáčom, prihodil bukové polienko a piecku opäť zavrel.
S kovovým škrípnutím dvierok však zachytil i iný zvuk.
Zatajil dych a započúval sa.
Určite niečo počul. Zvuk, na ktorý nebol zvyknutý. Ale čo to bolo?
Meluzína v komíne divo zavyla a jemu sa rozbúchalo srdce.
A v rovnako ťaživom rytme, ozvalo sa znovu, tentokrát určite od dverí, s tým tlkotom synchronizované klopanie.
"Pusť ma dnu!" skríkla, búšiac na dvere jeho bezpečného miesta.
Kde sa tu vzala? Čo sa to deje?
Ani sám nevedel ako, zvieral kľučku a otáčal kľúčom. Skôr, než stihla západka klapnúť, strnul.
"Ako viem, že ti môžem veriť?"
"Lebo sme na tom rovnako," odvetila mäkko. Jej hlas tlmený stenami, ktoré ho chránili, sa mu zavŕtaval pod pokožku ako chlad.
"To ale nie je pravda, ty stojíš v mraze a ja v teple," poznamenal, stále držiac kľúč v polovici cesty.
"A ak mi neotvoríš, ani jeden z nás tu už ráno nebude."
Meluzína zlovestne zahučala a ticho medzi nimi preťalo cvaknutie zámku.

Vrútila sa do jeho života ako víchor do hôr. Vpadla do tepla jeho útočišťa, strapatá a zasnežená, s červenými lícami a kvapkou vody na konci nosa, vlastný dych jej zamrzol na vlnitých vlasoch, vytvárajúc šedivý melír. Sneh z nej padal na drevenú podlahu, ako sa triasla v predsieni. Chvíľku ešte prekvapene hľadel na výjav pred sebou, potom sa bez slova otočil a vrátil sa s handrou na podlahu, uterákom na vlasy a veľkým sivým županom. Čakala ho bosá, stojaca na jednej nohe, zasneženú bundu držala obomi rukami a roztápajúca sa námraza jej zmáčala vlasy. Poslušne vymenila bundu za župan.
"Kúpeľňa je za týmito dverami, mám tam nachystané pyžamo, je čisté.." skladal opatrne vetu, kým neprikývla, že rozumie. Prešmykla sa okolo neho, voňala zimou a na podlahe nechávala mokré odtlačky chodidiel.

"Ako dlho si tu takto sám?"
Sedela poskladaná v jeho kresle, nevediac, že to miesto patrí jemu. Zostal stáť. Sivý župan ju ukrýval po končeky prstov, ktorými zvierala šálku čaju.
"Kde si sa tu vzala?" položil protiotázku.
Nespokojne si odpila a očami prešla po miestnosti.
"Nemávaš často návštevy, čo?" skonštatovala.
Fľochol po zaprášených policiach, rozhádzaných knihách a zbierke pivových fliaš.
"Je to až tak vidno?" usmial sa, sadnúc si opatrne na roh starého gauča.
Neodpovedala. Hľadela na neho, akoby čakala, že pre ňu stvorí lepšiu odpoveď.
"Som rád sám," pokrčil ramenami. Nechcel cudziemu človeku vešať na nos nepodstatné veci.
"Čas, ktorý strávim sama so sebou, je ten najlepšie strávený čas. Je dôležité naučiť sa so sebou žiť, je to na celý život."
Civel na ňu.
"Občas mi chýba byť s ľuďmi.." začal, no zháčil sa, prekvapený vlastnou úprimnosťou.
"Si rád sám, no nerád osamelý," smutne sa usmiala a on jej úsmev podvedome opätoval. Uhla pohľadom, skúmajúc obsah svojej šálky.
Myšlienky v jeho hlave splašene poletovali, pripomínajúc snehové vločky za oknom.
Vstala. Nemotorne si našuchla papuče, ktoré jej boli priveľké, motkavo prešla ku piecke a vystrela skrehnuté prsty k horúcej platni. Sledoval, ako otvorila piecku a šikovne vhodila ďalšie bukové polienko.
"Prečo si tu," vyhŕkol, keď drevo pri dopade do ohniska zobudilo iskry, "ako si myslela to, že by sme tu do rána neboli?"
Oslovila ho menom.
Menom, ktoré nemala odkiaľ poznať.
Nechala ho vyznieť v tichu miestnosti, udržujúc očný kontakt.