Moja milovaná babička.Vyrastala počas vojny,vychovala sama päť detí,nikdy to nemala jednoduché.Ani na sklonku života nemá kľud,hnusná rakovina jej vzala zdravie,vlasy a dokonca aj hlas.Keď sa však pozeráme jedna druhej do očí slová sú úplne zbytočné.
Objímame sa,čítam jej knihu a spievam jej obľúbené pesničky.Rozprávam jej o Nikovi chcem aby vedela,že som šťastná.Že sa o mňa nemusí báť.Nakoniec som jej dala sľub,že zajtra prídem znovu.Babička mi s úsmevom zakývala a ja opúšťam nemocnicu.
Pred nemocnicou píšem Nikovi(dnes sme si konečne vymenili čísla),vyťahujem iqos a sadám na studenú lavičku.Po lícach mi stekajú slzy.Pohľad na moju malinkú,ubolenú,vychudnutú babičku neskutočne bolel.
Po chvíli v diaľke vidím Nika,utieram slzy a idem smerom k nemu.
Prechádzame sa mestom,ukazujem mu prístav.Gdánsko je jedno z najstarších a najkrajších miest v celom Poľsku.Niekedy zvažujem,že by som sa vrátila.S mojim zameraním nájdem prácu hneď a určite aj nejaké bývanie.Samozréjme keby som ostala sama a mala Prahy plné zuby.
Po dobrom obede naše kroky smerujú ďalej do mesta.Počasie vyšlo krásne.Od rána svieti slnko,jasne aj tak je zima ale príjemne.
Dokola mi vyvoláva matka,vôbec niesom zvedavá na jej hlúpe reči a už vôbec netúžim po jej prítomnosti.Nezdvíham.Po desiatich neúspešných hovoroch prišla smska.
Moja babička.Moja najkrajšia,najlepšia babička mi ráno zakývala naposledy.Je mi ťažko,zahmlieva sa mi pred očami.Padám k zemi ako hnilá hruška.Dominikov hlas ma vrátil späť.Sedím na chodníku nadomnou rozrušený Dominik.Nechápe čo sa deje.Zdvíha ma zo zeme a berie do objatia.Plačem,plačem veľmi.Práve odišiel môj najmilovanejší človek.
Musela som ju ešte vidieť.Vrátili sme sa do nemocnice naposledy som pohladila jej studenú ruku.Dominik čakal na chodbe,potom ma zobral do hotela.
Celý večer bol pri mne.Utieral mi slzy,objímal ma,hladil mi vlasy.Bol tam somnou a len premňa.Zaspala som v jeho náruči.
Otváram oči a spoznávam hotelovú izbu,nebol to sen.Nik leží vedľa mňa a uprene ma sleduje.
"Ahoj Mončičáku jak ti je?"
"Fájn."
"Objednám něco k snídani jo?"
"Uhm."
"Víš že jsem tady pro tebe že jo?"
"Ďakujem,že si išiel somnou."
"Miluju tě zlato a je mi to moc líto."
"Bola taká šťastná,že ma vidí.Ešte som ju stihla kým odišla.Som rada,že sme sem išli."
"Aspoň ste se rozloučili.Jdi se vykoupat bude ti líp.Ja zavolam na tu snídani jo?"
"Dobre."
Horúca sprcha pomáha striasť tú ťažobu z mojej hrude.Nik mal pravdu cítim sa lepšie.Motám sa do hotelového županu a v izbe už čakajú raňajky.Zmohla som sa na suchý toust no nejde dole krkom,zapíjam ho kávou.
"Chceš tady zústat do pohřbu?"
"Nie ráno pôjdeme.V utorok musíme byť naspäť."
"Všechno se dá zařídit jenom řekni."
"Rozlúčili sme sa to je hlavné."
"Tak dobře."
Zbytok dňa trávime na izbe.Dominik zapol telku a snaží sa opakovať poľského lektora z filmu.Rozosmial ma je naozaj vtipný.Som za neho vďačná v podstate mi ostal už len on.Aj keď bohvie dokedy.
V pondelok ráno opúšťame Gdánsko v jeho čiernom Benze a vraciame sa späť do Prahy.
Úprimne tento diel sa mi písal ťažko celú dobu totiž myslím na svoju babičku,ktorá už je tiež tam hore.Ja som sa bohužiaľ rozlúčiť nestihla.Zoberte mobil a aspoň na minútku zavolajte tej vašej,určite sa poteší.
A môžte dať tip na nejaký dobrý príbeh o Nikovy alebo Yzovi.
