Vogue Writer | Jonah Marais FF

⏳Prológ⏳

Už od svojho narodenia som nebola obyčajné dieťa. Nie len, že to narodenie nebolo najľahšie ale musela som kopu času stráviť pozorovaním, či nebudem mať nejaké následky. Hovorí sa, že deti, ktoré sa narodia s pupočnou šnúrou obtočenou okolo tela sú géniovia. Nikdy som si to, ale na sebe nevšimla. Mala som staršiu sestru Audrey a brata Jakea. Rodičia, Audrey a John, nás všetkých vychovávali blízko otcových rodičov, ktorí sa o nás často starali. So súrodencami som veľa času nestačila, keďže boli o dosť starší ako ja. Hneď odišli na strednú a potom na vysokú. Vyrastala som teda skoro ako jedináčik.

Kým som bola malá tak na mne nebolo nič divné, no postupom času sa to začalo. Izolovala som sa od ostatných detí. Súdili sa kvôli vzhľadu. Nebola som najchudšie dieťa. Mala som rada jedlo a to ma prenasleduje až doteraz. Čím som bola staršia tým boli tie predsudky väčšie. Ani na strednej ma to neminulo. Nemala som ani veľa kamarátov aj keď som sa v maturitnom ročníku zmenila. Zmena asi nie je vždy všetko....

Audrey medzitým začala chodiť s Mikeom a tesne predtým ako sa odsťahovali sa zosobášili. Vždy som chcela byť jej družička ale hádajte čo? 17 ročné decko nemôže byť družička. Ďalší fail. Jake ale družba mohol byť. Pfff. Vždy ma dokáže tak vytočiť. On si ešte frajerku nenašiel aj keď nejaké baby už mal. A ja? To je sad story samo o sebe. Nič, nič, nič a nič. Ak nepočítame tie vtipné vzťahy cez telefón.. Okrem toho som mala pár crushov ale bol to fail na faily. Hlavne keď na to prišli a robili si zo mňa srandu. Nič prekvapivé.

Vždy som chcela byť spisovateľka. Vytvoriť si svoje vlastné postavy, prostredie a celkovo alternatívnu realitu. Veľakrát sa mi to aj podarilo ale boli to skôr fanfikcie, ktoré sú všetkými tak milované. Nemôže zo mňa byť predsa nejaká novodobá J. K. Rowling. Aj keď možno mám fantáziu ako ona len som si ešte nenašla svoj špecifický štýl.

Miesto toho, čo ma baví a napĺňa som sa ale venovala ekonomike. Poviete si, že je to smutné? Áno, to je. Čísla nikdy nenahradia príbehy, osudy a drámy, ktoré zažívajú postavy. Možno je v nich logika ale kto chce logiku? Ľudia sa chcú odreagovať od dennodenného života a nie rozmýšľať nad ďalšími somarinami. Presne preto som začala písať knihy, aby som unikla realite, ktorá mi strpčuje život každý deň.

Rodičia mi stále hovoria, že písaním sa neuživím. Možno majú pravdu ale nikdy ma to neodradí od písania. Nikdy neprestanem snívať vo veľkom a vytvárať si svoje svety. To je to, čo ma napĺňa a na čo sa teším celý deň. Učenie tých zbytočných informácii, ktoré nevyužijem nikdy okrem písomky, ktorú si po prebratí učiva v škole napíšem alebo ma vyskúša učiteľka, ktorá to počuje už po milión krát. Dá sa povedať, že písanie kníh ma drží pri živote. Môžem sa tu prejaviť bez toho aby ma niekto kritizovať a zasahoval mi do toho. Už by som sa bez toho asi naozaj zbláznila.

Po maturite som sa presťahovala do LA. Audrey a Jake tu žijú už dlho a vždy som chcela ísť za nimi. Dala som si prihlášku na univerzitu, kde ma prijali vďaka vyznamenaniu zo strednej školy hneď. Dokonca som dostala možnosť stáže v celosvetovo známom časopise Vogue. Našla som si byt, ktorý ale nebude len môj. Budem v ňom spolu s ďalšími dvoma babami, ktoré sú staršie ako ja. Byt je dosť veľký a sama by som naňho určite nemala. Stále mi finančne pomáhajú rodičia. Vôbec neviem, či je toto to správne miesto pre mňa ale u rodičov doma nechcem stvrdnúť. Ako introvert, čo sa snaží preučiť na extroverta potrebujem vyjsť z komfortnej zóny, čo mi sestra vyhadzuje na oči už dobrých pár rokov. 

Prechod z malého mesta, ktoré nepozná skoro nikto, do LA je neuveriteľné. Nepredstavujte si, že budem žiť v nejakom komforte a luxuse. Je to byt na kraji mesta zastrčený v nejakej ošúchanej ulici, ktorá skôr vyzerá ako na konci sveta a nie v LA, plnom celebrít. Možno žiadnu ani nikdy nestretnem ale ani mi to nechýba. Chcem začať nový život a venovať sa hlavne sebe. Zmeniť sa, nech je na mňa moja rodina pyšná. Nikdy mi nešlo o to byť lepšia ako moji súrodenci alebo s nimi súperiť. Chcem len byť s nimi, lebo mi to ako dieťaťu bolo odopreté. Všetci ma strašia s myšlienkou, že už budú obidvaja mať čoskoro deti. Možno som sebecká ale ešte to nechcem. Budú potom zaťažení na tých krpcov a ja budem zase piate koleso na voze. 

Takže asi toľko na úvod do môjho života. Nie je to všetko, čo mám na srdci. Nemôžem ale všetko vykvákať hneď na začiatok. O čom by to potom bolo, že? Však sranda musí byť. Uvidíte, že nie som taký suchár ako zatiaľ vyzerám. Aj ja mám svojich kostlivcov v skrini, či ako sa to hovorí. Hehe. Tak poďme ďalej. Ako sa vraví... Nie je čas strácať čas...