Dnes je pondelok zobrala som si na seba šaty ani neviem prečo.Prišla som do školy a Juraj tam už bol sadla som si vedľa neho a pozdravila som sa "ahoj😊"
Pozrel sa na mňa a odzdravil sa "a-ahoj🤕" ach jaj zase je divný. Začala 1. hodina a potom 2. celkom ľahké a normálne no potom prišla 3 hodina kde nám dala učiteľka neoznamený test. Začali sme písať keď v tom sa Juraj začal triasť pozrela som sa na neho. Celý sa triasol oprel si hlavu o ruky a rýchlo dýchal. Zľakla som sa. Potom zobral pero do ruky a začal písať. Nešlo mu to.Položil pero a pozeral sa na svoju ruku ktorá sa celá triasla. Chytila som mu ruku otočil sa na mňa. Naznačila som mu že je všetko vpohode a že sa nemusí báť. A potom som povedala " neboj sa a skús pomaly dýchať, nádych a výdych." Opakoval po mne. Keď už vyzeral trochu lepšie chytil ma aj on za ruku a povedal " Ďakujem😊💗" ja som sa iba usmiala a ďalej ho celého obzerala či je v pohode pokiaľ nepovedal. " Neboj sa už som vpohode nechceš dopísať ten test? " pozrela som sa mu do očí nechápavo no až potom som pochopila že píšeme test. " do riti " povedala som trochu na hlas. Učiteľka sa postavila a povedala " Emma to nemyslíš vážne daj mi ten test, HNEĎ!!!" . Postavila som sa s testom v ruke na ktorom nebolo napísané ani moje meno dala som ho učiteľke a sadla som si naspäť. Pozerala som na Juraja ktorý niečo písal na papier ale bolo mi to divne lebo veď čo tam može písať mali sme matematiku a tam sme mali písať len čísla. Juraj sa postavil a siel k učiteľke ukázal jej papier ona to prečítala a potom mali nejaký menší rozhovor. Potom sa vrátil a zazvonilo. Neskôr sme mali ešte tri hodiny. A potom sme šli pomaly domov išla som s Viki a Adamom keď v tom prišiel Juraj rozprával sa s Adamom a ja s Viki keď sme sa už rozdeľovali podal ruku Adamovi ,pozdravil sa Viki prišiel ku mňa pozrel sa mi do očí, objal ma a zašepkal mi "Ďakujem💗" a odišiel.
Začala som sa červenať no kto by si to nevšimol jasne že Viki a Adam áno hneď do mňa začali pošťuchovať keď v tom Adam povedal "mohli by ste prísť dnes o 17:00 na náš tréning keď si sa už tak zblízka s Jurom 😏"a pokračoval "možno by už nebol tak nervózny"."Možno" povedala som. "Možno nebude nervózny alebo možno prídeš?" Škodoradostne sa pousmial. Viki do toho hneď skočila "jasne že príde,bude musieť" . Potom sme sa už iba s Viki dohodli ze ku mne neskôr príde aby sme sa dohodli čo na seba predsa už som tam dlho nebola.
Dúfam že sa vám tento príbeh páči budem rada za každú dobrú či zlú kritiku. 😊💗
