Vília Mágia ✨ /ako pracovať s anjelmi prírody

História víl ✨

Víly sa objavujú v rôznych mytológiách, aj keď majú rozličné mená.
Najznámejšie sú v Slovanskej mytológii.
Víly sa objavovali v Európskych mytológiách už od staroveku. (Starovek-
3500 pr. n. l. - 6./7. stor. n. l.)

Inými menami sa víly nazývajú: rusalka, divožienka, čarodejnica či bosorka.
Samotný výraz víla je slovanský, ale v iných pantheonoch zaujímajú ich miesto nixy (u Germánov), sidhe (u Keltov) a nymfy (u Grékov).V stredoveku sa pre ne používalo starofrancúzske slovo fae, z čoho vychádza dnešné anglické slovo fairy. V niektorých oblastiach mali víly veľký náboženský význam, napr. na Balkáne.

Slovanský výraz víla (pôvodne vila, na Balkáne samovila) pochádza od slova viliti - byť posadnutý, bláznivý. Podobne divožienka je odvodené od divá žena, kde divá môže znamenať bláznivá, ale tiež môže odkazovať na slovo diva alebo samodiva, čo má indoeurópsky koreň (keltské dive, divone, latinské divus, sanskrtské déva - vo význame nadprirodzená, božská). Označenie rusalka zrejme vzniklo buď od slova rusá (rusovlasá) alebo od slova rusa vo význame „rieka".

Najstaršie známe správy o vílach u Slovanov pochádzajú zo stredoveku. Už v 6. stor. písal Prokopius o uctievaní „nymf", ich slovanské označenie ale nezaznamenal. V Rusku sú víly uvádzané už v prameňoch z 11. až 12. stor. (v súvislosti zo zákazom ich uctievania), z neskôršieho folklóru ale boli vytlačené rusalkami. V Bulharsku o nich máme správy od 13. stor., v Srbsku od 14. stor. V Čechách sa dochoval jediný starší (predknižný) doklad o pôsobení víl v básni o Jětřichu Berúnském z 15. stor.

Ľudia skoršie vílam prinášali obety, aby si ich priaznivo naklonili. Pri vodných prameňoch im nechávali koláče, poľné plodiny a kvety, a na stromy im rozvesovali pestré stužky.

V Rusku sa v lete oslavovali tzv. rusalija, rusalské sviatky. Behom nich sa prinášali obety rusalkám, ktoré v tej dobe boli veľmi nekľudné a nebezpečné - na brehoch vôd im býval obetovaný chlieb, maslo a syr, na stromy se vešali kusy látky a vence, poprípade sa hádzali do vody. Pred ich mocou mali ľudia ochrániť niektoré byliny (mäta, ligurček, palina). Behom týchto sviatkov sa tiež hrali rozpustené rusalné hry, spievali sa besovské piesne, hralo sa na husle, píšťaly a bubny a tancovalo sa. Tieto slávnosti sú doložené aj na Balkáne v 11. stor. v tzv. Savininej knihe.

Na Slovensku sú späté aj s legendami o Jánošíkovi. Bola to práve víla, ktorá mu darovala čarovný opasok, aby ho chránil. Po smrti odchádza do náručia víl a ožení sa s ich kráľovnou. V Srbsku zasa, podľa jednej legendy, kráľovič Marko zmútil víle brodarici vodu na jazere, keď sa chcel napiť a napojiť koňa. Tá sa mu za to chcela pomstiť, ale zachránili ho víly, ktoré mu boli naklonené.