•Zdravým nádherné bytosti.
• Napadlo ma, že by som mohla taktiež skúsiť spisovateľskú challenge, ktorých som tu v poslednej dobe videla pár kolovať.
•Budem veľmi rada ak sa tiež pripojíte a spolu si rozšírime spisovateľské obzory.
• Príbeh na tému číslo 1. - Horor • • Autor:IwiWallters • ••• • Cover •
Ups! Ten obraz nie jest zgodny z naszymi wytycznymi. Aby kontynuować, spróbuj go usunąć lub użyć innego.
•••
Za poslednú hodinu, strávenú sediac v tomto idúcom aute som si nespočetne krát položil veľmi jednoduchú otázku. Prečo? Prečo som súhlasil, že sa zúčastním tejto cesty? Prečo som sa nechal k tomuto nechcenému zážitku presvedčiť? Prečo som nebol viac neoblomný? A prečo sa nechávam tak veľmi pohltiť vlastným strachom? Predsa len, ľudia okolo mňa sú moji dlhoročný priatelia,... Problémom však nie je cesta, úprimne sa dosť zabávam. Autom sa šíri hudba, smiech a radosť, avšak ten ciel. Pomaly sa blížiaci ciel kde budeme nútený vymeniť naše vozidlo za iné. Za prekliatu loď, ktorej paluba sa na dlhé dni stane naším dočasným domov plávajúcim po otvorenom mori. Tri dni ďaleko od akejkoľvek civilizácie, ak sa niečo stane, pomoc nepríde dostatočne rýchlo a všetci môžeme zomrieť! Táto cesta na opačnú stranu prieplavu je partiou plánovaná už nejaký čas, nikdy ma však neposlúchali keď som im hovoril všetky rizika, vraj nad tým až príliš premýšľam. Isteže nad rizikami premýšľa, zdravý rozum mi nedovoľuje ich len slepo ignorovať. Nakoniec som však ako správny chlap svoje boje vzdal a poddal sa valnej väčšine zo súhlasom, že asi skutočne pozerám priveľa hororov a katastrofických filmov. Nechcel som trhať partiu a už vôbec nie byť za „sraba čo sa bojí trocha vody". Tak som teraz tu, vnútorne posraty v aute plnom ľudí s pobrežím na obzore.
Posledná pol hodina cesty a následné nalodenie prebehlo akoby v okamihu. Dievčatá na palube rozkladali jedlo zatiaľ čo ostatný sledovali toho jediného skúseného ,,námorníka,, pri práci a z nejakého mne nepochopiteľného dôvodu obdivovali jeho um. Ja som si zatiaľ našiel miestočko v tieni a hlavne v strede lodi na ktoré som sa usadil. Niekde som čítal, že to je najbezpečnejšie miesto. Je to logické, ak by sa loď začala potápať nemusel by som sa dostať z kajuty a utopil sa tam, zároveň nie je šanca, aby ma vlny prehodili cez palubu a tieň chráni pred úpalom. ,, Neseď tak ďaleko a poď k nám!" z myšlienok ma vyrušil hlas nasledovaný smiechom. ,, Ja radšej ostanem tu, už mi začína byť aj trocha zle." Nie je šanca aby som sa tam dobrovoľne presunul. Boli až príliš blízko kraju a v tejto vzdialenosti od brehu sa už začínalo more prejavovať. Ako keby čítali moje myšlienky, pozreli na seba a vybrali sa ku mne. ,,Nie vážne, je mi zle. Nechajte ma tak, žalúdok si musí zvyknúť na tie hlúpe vlny." Zachytil som sa najbližšieho pevného predmetu, no boli silnejšie. ,,Ale no tak, keď náhodou prepadneš my ta vytiahneme." Zo smiechom pomerne jednohlasne zahlásili a dotiahli až k nim.
Nechápal som prečo sa stále všetkému smejú. Netuším, čo je smiešne na možnej smrti, osobne si myslím, že dokonca jednej z najhorších. Chytil som sa najbližšieho pevného bodu a nespokojne zavrčal. ,,Keď sa vrátime prisahám, že vás všetkých zaškrtím a vaše telá hodím do tejto obrovskej žumpy sveta plnej mŕtvol, splaškov a boh vie čoho čo tam dole žije!" môj výbuch emócií však priniesol len ďalší smiech a podanie pohára s drinkom do mojej ruky. ,,Nefrfli a pi dobre? Hneď ako sa nám tu opiješ ti bude dobre zlatíčko." Nasledoval priateľský úsmev od jedného z dievčat. Prijal som teda drink a usúdil, že jeden nemusí dopadnúť zle. Možno len otupí môj strach. Začal som teda pomaly piť môj drink a veľmi opatrne si k nim prisadol. Dievčatá boli nakoniec milé a snažili sa ma tiež zabaviť aby som sa rozptýlil. Avšak zároveň sme pokračovali v pitiu, pri príjemnej atmosfére si človek ani neuvedomí koľko toho vypije a presne v tejto situácií som sa ocitol.
Slnko pomaly zapadalo nad obzorom, jeho lúče sa na morskej hladine ligotali a predvádzali nám tým skutočne uchvatne svetelne divadlo. Pri pohľade na toto predstavenie sa moja mysle omámená alkoholom napokon skutočne upokojila. Vyzerá to, že skutočne mali pravdu. Je to len veľká mláka, zo 70% nepreskúmaná a nikto netuší čo všetko sa tam skrýva, ale to nie je predsa môj problém. Je to len voda. S týmito myšlienkami som si dotvoril ďalšie pivo a ďalej rozjímal pri sledovaní západu slnka. ,, Mali by sme to už pomaly začať baliť, vidíte tam tie mračna? Bude pršať, tak lákavo zdvihnite tie opité zadky a do prace, ja tu moknúť nemienim." Ozval sa hlas jedného z priateľov spoza môjho chrbta. Tato informácia môj vnútorný pokoj znova mierne rozhodila. Hneď som ho zahnal a pomohol ostatným poschovávať veci do kajuty. V kajute časť zábavy ešte pokračovala, no s príchodom dažďa sme sa pobrali na spánok.
Snažil som sa zaspať, avšak bolo to nemožné. Nie len, že sa celou kajutou ožívalo chrápanie, no nepomáhala tomu ani postupne nestupujúca nevoľnosť z alkoholu podporená húpaním tejto prekliatej lode. Do toho všetkého ešte pršalo a v tomto stave každá kvapka odrážajúca sa od kovového povrchu našej lode znela ako výstrel. Všetky tie nechutné zvuky sa pomaly zadrapovali do môjho omámeného mozgu a ja som to už nevydržal. Ústa sa mi začali plniť slanými slinami, už som vedel, že to nepredýcham.
Urýchlene, ale čo najviac potichu som sa vytrepal na palubu a celý obsah môjho žalúdku som vyhodil rybám. Aspoň v tejto chvíli mi bol dážď nápomocný a začal ochladzovať moje rozhorúčené telo. Trvalo par minút než som zo seba všetko vyvrátil, bolo to hrozne ako vždy ,no bohužiaľ ani keď som sa znavený posadil na klzkú podlahu paluby neprišla túžená úľava. Namiesto toho mi začalo dunieť v hlave a všetky zvyšky mojej energie ma opúšťali. Únava po ktorej som tak veľmi túžil, keď som ležal v posteli prišla až teraz v najhoršiu chvíľu.
Chcel som sa postaviť a odísť späť do kajuty, ľahnúť si a konečne prespať túto hroznú noc ,no telo akoby ma neposlúchalo. Ledva som sa zvládol udržať v sede, nie to donútiť moje nohy k pohybu. Po pár márnych pokusoch som sa len chrbtom zaprel o zábradlie a upriamil pohľad na čierňavu predo mnou. Alkohol opúšťal moje telo čím sa vracal všetok ten strach z neznám. Bol som teraz dokonalá obeť pre všetky možné aj nemožné dvory skrývajúce sa v tých temnotách hlbín. Sedel som takto pár minút a naberal aspoň malé sily. Počasie sa začalo meniť z jemného dažďa na pomaly sa zdvíhajúci vietor.
Vedel som, že musím do kajuty, podarilo sa mi nazbierať nejaké sily a s pomocou zábradlia sa dostal na nohy. V tej chvíli sa loď popové otriasla. Logika kričala, že to sú vlny, no fantázii a panika pracovala rýchlejšie. Loď sa znova zatriasla a moje slabé nohy ma už neudržali. Podlomili sa mi kolená a zábradlie ktoré mi malo byť oborov sa stalo mojím osudom. Prevážil som sa na opačnú stranu a moje slabé telo pohltilo objatie chladu. V šoku som sa pokúsil zakričať o pomoc, no tým som len povolil prístup slanej vode do mojich úst.
