Nárek zvädnutých kvetín

Vrabčia princezná-Pavúčia ľalia

Ste pozvaný na maškarný bál! Téma je zvieratá! Dobre voľte svoju masku! Ten, kto bude mať masku totožnú s princezninou, získa jej ruku!

Sedela v záhrade, v bielom altánku. Okolo nej sa nachadzálo množstvo vtákov. Po pestrej záhrade prechádzal pár pávov, zatiaľ čo pred ňou v klietke sedelo zopár anduliek a papagájov. Pozorovala, ako im je klietka stiesnená.

Prekrížila si nohy. Keď ona, princezná, nemože mať voľnosť, prečo by mal mať nejaký vták?

Otrávene rukou mávla na slúžku, aby ich odniesla. Vtom ju zaujal malý vrabec. Vták ako každý iný, no predsa ju zaujal. Zoskočil z bieleho zábradlia na stolík a začal zobať zvyšné semienká.

,,Chyť mi ho!" rozkázala. Slúžobníctvo na ňu zmätene pozrelo, ale počúvli rozkaz.

Vrabec chytro uletel. Princezná naňho s úžasom hľadela. -Kebyže aj ja môžem tak ľahko utiecť....- pomyslela si nešťastne.

                       <><><><><><>

Bálová sála sa naplnila mužmi v pestrých maskách. Neprišli tu len kvôli princeznej, ale kvôli peniazom, moci a sláve. Všetci sa nevedeli dočkať odpovede, či zvolili správnu masku.

Ženy v maskách prišli k pánom. Medzi nimi sa mala skrývať aj princezná.

Hudba začala hrať a ľudia začali, chtiac-nechtiac, tancovať. Zmiernilo sa napätie, ktoré spolu s hosťami prišlo.

,,Nemáš záujem o tanec?" spýtal sa ho princ v havraniom obleku.

,,S tebou? Radšej nie," odpovedal ironicky muž vo vrabčej maske.

Princ si prezrel jeho kostým. Dobre vedel, prečo si zvolil túto masku. Poznali sa predsa už dosť dlho. Položil mu ruku na rameno. ,,Drž mi palce," poznamenal a zmizol v dave ľudí.

Nebol si istý, či mu chcel držať palce. Bol to jeho priateľ, dosť si rozumeli, ale boli veci, v ktorých mali rozdielné názory.

Rozhliadol sa po miestnosti. Nachádzalo sa tu toľko veľa ľudí. Rozhodol sa radšej ísť von. Tam by mohol nájsť väčší pokoj než tu.

                    <><><><><><>

Sadla si do altánu. Cítila sa nesmierne hrdo za to, akú zvolila masku. Haha, všetci tí zbohatlíci prišli v maskách samých pávov, koňov a podobných zvierat. Samozrejme, koho by napadlo ísť za niečo také obyčajné, ako je vrabec?

Jej spokojný pocit vyrušil muž vo vrabčej maske. -Neexistuje...- Hľadela naňho ako na prízrak. Prečo zvolil túto masku? Kto to je? Chce ju azda uraziť?!

Zvedavosť jej nedala. ,,Máte zaujímavú masku," prehovorila. Muž pristúpil k nej. ,,prečo ste si ju zvolili?"

,,Zvolil som ju pre spomienku. A vy?"
zahľadel na ňu.

Nebola to pre ňu dostačujúca odpoveď. ,,Mám rada vtákov a vrabce ma, v poslednej dobe, najmä zaujali." Stále mala na jazyku istú vetu: ,Urážaš ma?!' No namiesto toho dodala: ,,Čo je to za spomienku? Má to niečo spoločné s princeznou?"

,,No, vlastne má. Nazvala ma vrabcom. Ale to bolo už dávno..."

-Čudná odpoveď,- Pomyslela si prv, dokým si nespomenula. Už vedela, kto to je. Dobre si ho pamätala a taktiež nazvala iba jedného chlapca vrabcom. Alejandro, syn jej učiteľa. Mráz jej prešiel po chrbte pri predstave, že sa znovu stretli. Nerozprávali sa spolu roky a mali na to dôvod.

,,Prečo ste teda prišiel, ak vás tak nazvala?" dostala so seba. Musí zmierniť, až veľmi sa vypytuje.

,,Prekážam vám tu?" odpovedal na otázku otázkou. Nepáčila sa jej jeho odpoveď.

Nadvihla obočie. ,,To som nepovedala."

,,Nezapierate," dodal a šibalsky sa usmial. ,,Mrzí ma to, ale už budem musieť odísť."

Uhla s pohľadom. Mala zmiešané pocity. ,,Tak skoro?" vyletelo z nej.

,,Skoro? Pre mňa je to akurát. Nemám rád byť v spoločnosti toľkých ľudí."

,,A predsa ste prišiel."

,,To nebolo až tak z môjho presvedčenia ako z presvedčenia môjho priateľa." obraňoval sa.

,,Nehovorte, ani trochu ste nechceli, aby vaša maska ladila s tou princezninou?" nedalo jej.

,,Myslíte, že by som sa preto obliekol za vrabca?"

,,No... ale podarilo sa vám zladiť,"  musela uznať. -A dokonca aj s princeznou...- Bolo jej divné rozprávať sa s bývalým priateľom. ,,škoda len, že nie som princezná..." povedala bez rozmýšľania.

,,A čo ak ste?"  Stále bol opretý o altán.

Rozbúchalo sa jej srdce. Ťažsie sa jej dýchalo. Spoznal ju alebo to povedal len tak? ,,Prečo by som mala byť?"

,,Možno vaše otázky, hlas...a možno vás len poznám..."

Postavila sa a podišla k nemu. Pozrela sa mu do očí. Stiahla si hrubšiu hnedú rukavicu. Pod ňou skrývala strieborný prsteň na ktorom bol znak pavúčej ľalie. Zobrala mu ruku a vložila ho do nej.

Muž na ňu očakávajúc vysvetlenie zahľadel.

,,Zabudnime," povedala nejasne. Prešla okolo neho a rozbehla sa po chryzanténovej záhrade. Neželala si, aby jej vrátil prsteň, aby ju zastavil alebo čokoľvek iné.

Nič nedopadlo tak, ako si predstavovala. Všetko sa pokazilo, ona to pokazila. Nestihla utiecť a dokonca na to zabudla pri rozhovore s ním. Prezradila sa a čo najhoršie, musí sa vydávať.

                 <><><><><><><>

Bol čas vyhlásenia. Cítila sa nervózne a zároveň plná očakávaní. Všetci si zložili svoje masky. Hneď v nej spoznali princeznú. No ona vo svojom vrabcovi spoznala princa. Princa Eduarda, človeka, za ktorého ju chceli rodičia vydať a ktorého z duše neznáša.

Bolo jej zle. Zo stresov, z princa a z celého večera.

Rozhliadla sa. Po každej strane mala veľa ľudí, no predsa ho zahliadla. Alejandra v havrannej maske.

Skôr, než sa stihla spamätať, stál pri nej Eduard. Všetci začali tlieskať a gratulovať, hoci v mnohých kypela závisť.

Pohľadom mu hľadela priamo do duše. Nevie, čo sa stalo, ale nemá rada, keď ju niekto klame!