Nárek zvädnutých kvetín

Snowflake - Vianočná ruža

Sneh mi jemne vrzgal pod bosími nohami. Šaty spolu s vlasmi viali vo vetre snehových vločiek. Cestu mi osviecovali dedinské lampy a domy v ktorých sa stále svietilo.

Bolo mi jedno, či ma niekto uvidí. Pocit snehových vločiek rozpúšťajucich sa na mojej tvári mi bol milší ako dotyk človeka. Každú jednu kvapku vody som cítila, každú jednu vločku. No ani ten najhorúcejší deň a najchladnejšia noc ma nedonútili cítiť ich.

Ľudí som nikdy nechápala, hoci som sa aj snažila. Chcela som medzi nimi zapadnúť a cítiť sa, že je všetko v poriadku, prípadne im vrátiť, čo mi dali. No namiesto toho cítim svoje srdce. Jedinú teplotu, ktorú poznám-mraz v mojom srdci.

Nedokázala som im porozumieť. Pochopiť ich zmýšľanie, city a vzťahy. Ale u seba všetko cítim, no ničomu nechápem. Preto najväčší chlad je nenávisť vo mne.

Opatrne som sa objala. Nebola mi zima, iba som skúšala, či to budem cítiť. Ten príjemný pocit, ktorí všetci opisujú. Nič! Jedinou vecou, ktorú som poriadne vnímala, boli vločky lietajúce všade. Boli zachytené na celom mojom tele.

Na bielych vlasoch a jednoduchých šatách. Na bielych mihalniciach, ktoré na mne takmer neboli vidieť vďaka bielej pokožke. Pasovala som k tomuto prostrediu. Snehové záveje ma krásne vedeli zakryť, kým prišla čierno-čierna tma.

Osvetlené okná domov postupne zhasínali. Nenávidela som to. Ten pocit, že aj keby som sa prechádzal stredom preplneného mesta, nikto by si ma nevšímal. Nezaujímal by sa. Nenávidela som ich povahu, ktorou si medzi sebou navzájom ubližujú a ubližujú aj samy sebe. Nenávidela som, že neviem na čo tu som. Nenávidela som seba, za ten hnev a nenávisť, ktoré pretekajú mnou ako krv žilami.

Ľahko som našľapovala po snehu. Po každom kroku zostávali slabé otlačky nôh. No i tie čo chvíľu zakryla perina vločiek.

Často som sa so sebou rozprávala, ale dneska som nemala náladu. Všetken môj hlas pohltili otázky, ktoré som nedokázala vysloviť. Čo som? Prečo tu som? Ale hlavne-ako sa s tadiaľ dostanem?! Naozaj tu budem prechádzať celý život?! Bez toho aby som vedela kto som, čo som?! Medzi týmito stvoreniami, ktoré nemajú miesto v svojej nechutnej spoločnosti pre niekoho, kto ich nedokáže pochopiť, rozumieť im, hoci sa snaží ako len môže?!

Otázky prerušilo stádo bielych sŕn. Len jednu som videla inú, bola sivá. Bežali priamo na mňa, ale tesne predo mnou sa rozdelili. Utekali pred niečím. Pokojne som stála, hoci ma zaujímalo, čo ich naháňa. Napadlo mi, že vlci. Nemala som pravdu, boli to iné stvorenia. Ľudia.

Rozbehla som sa so srnami. Nechcela som stretnúť ľudí. Behala som po zasneženej lúke. Prišlo mi hlúpe, prečo išli loviť srny práve v noci a za fujavice?! Snažila som sa tomu nedávať veľku váhu a bežať.

Psy štekali a išli po nás. Počula som hlasy ľudí a výstrel. Zastavilo ma to. Počula som psa kňučať. Rýchlo som sa otočila. Zopár vločiek zo mňa spadlo. Nerozpustili sa, kedže som chladná, ako moje srdce. Chcela som prísť k tomu zvierati, ho ukľudniť, ale za rukáv od šiat ma uhryzla sivá srna a ťahala preč.

Ľudia sa blížili a srna neustupovala. Chvíľu som sa na ňu pozerala, ale hneď som sa rozbehla preč. Utekala som a ona predo mnou. Hnevalo ma, že kvôli ľudskej zábave musel zomrieť niekoho blízky priateľ. Postrelený pes ich na chvíľu zadržal a ja som spomalila.

Boli sme od nich pomerne ďaleko. Pozrela som sa na udychčanú srnu. Nevedela som, kde sa stratili ostatné. Nebála sa ma. Chcela som ju skúsiť pohladkať, ale nedala sa. Žiadne zviera sa mi nikdy nedalo a teraz ani ona, hoci ma chcela zachrániť pred tými ľuďmi, niečo ju odo mňa odťahovalo.

Srna spadla na kolena a ľahla si. Vyľakalo ma to a až teraz som si všimla, že postrelili aj ju. Chcela som ju pohladkať, ukľudniť ju, no vždy keď som k nej natiahla ruku, niečo mi nedovolilo sa jej dotknúť. Ako keby mala okolo seba stenu. Z vlasov som vybrala bielu vianočnú ružu a položila ju pred to malé stvorenie. Rýchle dýchanie sa spomaľovalo. Krv špinila biely sneh. Pozrela som sa sivej srne do očí.

,,Už ti bude dobre...." hlesla som. Zdvihla som jemne hlavu. Okolo stáli biele srny. Žiarili ako hviezdy. Pozrela som sa znova na srnu. Tiež žiarila. ,,Nikto neodchádza z tohto sveta sám," nahlas som si zopakovala.

Srna na mňa žmurkla a spolu so stádom sa premenili na drobné svetielka, ktoré okolo mňa chvíľu krúžili, až vyleteli do čiernej oblohy.

,,Keby to bolo také jednoduché. Rozplinúť sa v kúsky svetiel a odletieť do večnosti a nie sa tu túlať, v tomto svete bez milosti! Ani živá ani mrtvá!" povedala som do prázdnoty a ukľudňovala sa. Mrtvolu srny postupne prikrývala snehová prikrývka. ,,Neboj sa Flocia. Raz sa dostaneš z tohto sveta. Tak ako tá sivá srna...."

Takže, táto poviedka je do  vianočného kalendára od Pauli_Black, určite si ho bežte prečítať, kedže kapitoly (až na moju XD) sú zaujímavé a nudiť sa pri nich nebudete.