Nárek zvädnutých kvetín

Potok emócií - Lesné kvety

,,Asi sa rozplačem!” povedala som si nešťastne v duchu. Slnko nepríjemne pálilo a ja som sa modlila, aby som nenachytala pehy alebo ma neopálilo. Nechcela som vyzerať ako roľníčka. Vedela som, že si mám zobrať dáždnik, ale Amélia namietala, že mi bude len prekážať.

Zahľadela som sa vyčítavo na ňu, že ma sem zatiahla. Lenže ona si z môjho pohľadu nič nerobila a naďalej zbierala kvety. To kvôli nej po mne lozí všemožný hmyz!

Stále som nechápala, ako ma dokázala sem doviesť! Neznášam les. Je tu veľa hmyzu, všade popadané konáre a chudobní ľudia, ktorí ich zbierajú, stromy a kríky, ktorých lístie a vetvičky sa mi zachytávajú vo vlasoch.

To ani nehovorím o tej hanbe, kebyže sa niekto dozvie, že sa kontesa len tak prechádza po lese. Dokonca bez mužského doprovodu. Nie, žeby som ho chcela alebo potrebovala. Už len to, že ma ona vidí v týchto jednoduchých šatách, mi stačilo.

,,Baronesa Amélia, ja dobre viem, že vieš, čo si myslím!” pomyslela som si. V rukách som zvierala sukňu šiat. Konečne sa ku mne otočila. Držala kytičku lesných kvetov.

-Nevládzeš?- spýtala sa a podišla ku mne. -Môžeme si dať pauzu, ak chceš!

Prikývla som a oprela som sa o mohutný strom. Privrela som oči a pomaly lapala dych. Nečakala som, že obyčajná prechádzka lesom je taká vyčerpávajúca a nepríjemná. No, pravdupovediac trochu čakala. Predsa to nie je také, ako byť na zámku, kde jediné, čo ma zaujíma sú nápadníci, plesy a iné zábavky. I keď, aj to ma v poslednej dobe prestáva baviť....

Pootvorila som ich, keď som zacítila jej telo vedľa môjho. Chytila mi prameň vlasov do svojich rúk. Mierne prekvapene som na ňu hľadela so spýtavým pohľadom.

-Máš krásne vlasy,- hlesla, -škoda. Ukazuješ ich tak málo!

Ukázala by som ich viac, kebyže môžem. Ale to by najprv ľudia museli skryť svoje predsudky pod klobúk. Možno ak by len vedela, koľko ju ohovárajú, tiež by svoje schovala pod parochňu.

Vlastne, ona to vie, len ju to netrápi. Zaujímalo ma či si bola vedomá aj toho, čo som niekedy o nej rozprávala ja. Obávala som sa toho a mierne som sa čudovala, ako sa náš vzťah zmenil. Alebo, teda aspoň môj pohľad na ňu.

Pustila môj prameň ryšavo-hnedých vlasov. Sadla si a začala niečo robiť s kvetmi. Plietla ich. Začudovane som sa pozrela. Ide pliesť košík?!

Podrepla som si k nej. Stále som odmietala si sadnúť do tej špiny. Pozerala som, ako pletie kvety. Obdivovala som jej lásku k lesu, k prírode a najmä ako sa nebojí byť sama sebou. Obdivovala som, že aj keď ju paničky ohovárajú, stále chodí opálená, nenosí parochňu, ba dokonca sa predvádza tými svojími tmavými kučeravými vlasmi...

-Už môžeme ísť. Nechcem, aby ma videli ženy, čo tu zbierajú drevo! To by bolo zase pletiek.

Usmiala sa na mňa. Postavila sa a dala mi kvety na hlavu. -Korunka pre moju princeznú.

Začervenala som sa. To bolo milé. Nikdy mi nikto neuplietol venček. Hoci princeznou ma už volali mnohí moji nápadníci, ale od nej to znelo úprimnejšie, tak krajšie.

Pokračovali sme v ceste a znovu som ľutovala, že som sa nechala presvedčiť, aby sme sem išli. Hoc musím uznať jedno, nie je to až také zlé ako na začiatku. Teda, kým sme neprišli k potoku.

-Ako to prejdeme? spýtala som sa.

-Vyzuj sa. Prejdeme to naboso. Voda nie je hlboká a aspoň sa osviežime.

,,To nemyslíš vážne!” Neochotne som sa začala vyzúvať.

Čižmy som držala v ruke spolu so sukňou. Druhou som sa držala Amélie. Kamene boli šmykľavé. -Sľúb, že ma nepustíš!

-Karolína, neboj sa!- snažila sa ma upokojiť. -Pozri, už sme zachvíľu na brehu.

Snažila som sa upokojiť. Má pravdu, už sme zachvíľu vonku z vody a dúfam, že aj z tohto lesa. Hriala ma predstava, že som doma a v pokoji si čítame.

Niečo sa dotklo mojej nohy a ja som zvýskla. Strhla som sa a spadlo so mnou aj s Améliou.

Prudko som dýchala. Sedela som vo vode a ona kľačala predo mnou. Roky mala opreté vedľa mojich bokov. Šokovane na mňa hľadela a mierne dychčala.

-Vedela som, že tu nemám ísť! hlesla som. Cítila som sa trápne a túžila som byť už doma.

Chytila mi tvár svojou dlaňou. Pozerala sa mi do očí. Tíško mi pošepkala, že všetko je v poriadku. Nebolo. Priložila svoje pery na moje. Bolo to také jemné, také citlivé. Cítila som chvenie po celom tele. Pobozkala ma. A nebolo to v poriadku.

Rukou som si zakryla pery. Nevedela som, čo povedať, čo si myslieť. Všetko moje doterajšie vnímanie sa rozbilo na miliónov kúskov. Malo to byť kamarátske, chcela ma len upokojiť alebo... Nie, vylúčené! Neexistovala žiadna romantická stránka medzi nami. Nemohla.

Obidve sme čakali, kým ta druhá niečo povie. Ticho som prerušila ja, keď som sa zľakla rýb, ktoré ,,útočili” na moju ruku.

-Prepáč... Šepla a postavila sa. Po kolenách jej tiekla krv.

Mala som toľko slov na jazyku, najväčšmi prečo. Ale z všetkých som zo seba dostala len: ,,Si v poriadku? Môžeš chodiť?” Prikývla.

Ani jedna z nás neprehovorila potom ani slovo. Myšlienky sa vo mne búrili a odmietali stíchnuť. Veď som sa rozhodla, že to nebudem riešiť! Prečo potom nemôžem ten bozk dostať z hlavy?! Prečo tak veľmi chcem vedieť, čo za tým bolo?