Nikdy nevieš čo sa môže stať

9

Mike
Stál som tam, uprostred cesty a rozmýšľal nad tým... V hĺbke duše som to vedel, ale nikdy som si to nepriznal...až teraz. Bol som úplne mimo a jediné čo som postrehol bolo, že som sa pohol z miesta.
Ani neviem ako, ale keď som znovu precitol, ležal som oblečený v posteli. Nikto si nevšimol, že som prišiel? Odpoveď znie: nie.
Ešte stále som mal to jeho tričko. Voňalo ním... Tá príjemná vôňa antiperspirantu a cigariet, ktorá sa ani po opratí nevyparila. Vdýchol som ju a znova som sa rozplakal.
Neviem kedy a stále nemôžem uveriť, že sa mi to podarilo no počas toho som od únavy zaspal.
***
Zobudil som sa niekedy v noci. Pozrel som sa na budík položený na nočnom stolíku a zistil, že je 03:47. A dôvod môjho neplánovaného prebudenia? Horúčka a riadna zimnica. Bolelo ma celé telo. Myslel som, že sa ani nepohnem. V tej chvíli som chcel zomrieť!
Ako tak som sa postavil na roztrasené nohy a išiel do kúpeľne opláchnuť si tvár a pre studený obklad.
Vyzerám hrozne... skonštatoval som a vyplazil na seba jazyk. Vrátil som sa späť do izby, vyzliekol som si aspoň rifle, ale to tričko od neho som si nechal. (dôležité zdôrazniť :D ) Síce bolo celé prepotené ale pripomínalo mi ho.
Ľahol si do postele a na hlavu som si dal obklad a čakal kedy sa mi aspoň trochu polepší. No ten pocit neprichádzal a neprichádzal. Po hodine a pol, čo sa mi stále nepodarilo zaspať som zažal svetlo s tým, že si niečo prečítam. Dlho som mal rozčítanú kniha, tak by som mohol predsa pokročiť...
NEBOL TO DOBRÝ NÁPAD!
Oči som silno privrel od prudkého svetla a hlava ma asi trojnásobne rozbolela. Nadával som si do debilov, idiotov a do všetkého čo ma práve napadlo. Mohlo mi byť jasné čo sa stane!
Svetlo som znova vypol a ľahol si. Na moje veľké prekvapenie ma čoskoro premohla únava.

Nick
Ráno, no ako sa to vezme, bolo pol 11, som sa zobudil s poriadnou opicou. Sadol som si a rozmýšľal, čo sa preboha stalo včera také hrozné, že som sa takto zriadil.
Šteňa, špagety, tričko, rana, bozk, chľast...
Počkať! BOZK?!
Začal sa mi vybavovať včerajšok... už sa ani nedivím, že som sa tak opil. Prikryl som si tvár rukami a znovu klesol do postele. Aj keď musím uznať, že to bol ten najlepší, najúžasnejší a najkrajší bozk v mojom živote. Osobne by som si ho pokojne zopakoval. No on by s tým asi nesúhlasil... škoda. Nad touto myšlienkou som sa musel usmiať. Po chvíli som sa začal hystericky smiať a ani neviem prečo... za to môže ten alkohol.
Po hodine sa mi začal hlasno ozývať môj žalúdok. Musel som vstať, aj keď môžem povedať, že to nebolo ľahké. Prišiel som, lepšie bude keď poviem, že som sa priplazil k chladničke. Otvorím... a prudko zasa zatvorím. NIČ! veľké prd!
Ešteže na sporáku stáli nedojedené špagety. Zohrial som si ich a jedol. Občas (no... ako sa to vezme) som si skočil na záchod, lebo môj žalúdok nechcel so mnu spolupracovať. Sviňa jedna...
Zbytok dňa som strávil s filmami, spánkom alebo záchodom. Už viem presný počet kachličiek koľko ich tam je...

Po dlnej dobe (dvoch dňoch :D ) ďalší diel. Dúfam, že sa bude páčiť ako tie predošlé...
Takže, musím vám niečo povedať. Možno vás to nebude zaujímať, ale ja vám to aj tak poviem... Keď som zistila, že túto story prečítalo už viac ako 400 ľudí začala som skákať dva metre do vzduchu. Lepší výkon ako na telocviku :D
Túto kapitolu venujem yamatosensei28. Síce som ju dneska... spoznala (iné slovo ako toto ma nenapadá) prvý raz, ale nevadí. Aspoň sa poteší ;).
Veľmi, veľmi veeeeeeľmi vám ďakujem za to, že to čítate.
Poviem vám, ja by som to nečítala. Podľa mňa je to zatiaľ nuda. Keď to poviem pred Luckou, tak mi povie, že ja mám iný 'vkus'.
Hi hi hi. Trošku úchylnejší. Ale k tomu sa raz dostaneme... je to totiž môj sen ;)