Tramtaratám

Rozprávka

Máte niekedy pocit,že všetko čo robíte.. čo hovoríte je zle??

 Ako keby si na Vás zasadli všetci ľudia na svete, ako keby si na Vás zasadol celý svet. 

Snažíte sa ako ten najväčší blbec a predsa ste za toho idiota, ktorý všetko pokašle.

Ako keby všetko čoho sa chytíte sa hned pokazilo, zlomilo.Ako keby ste sa pomaly lámali na malé kúsky aj Vy. 

A hoci sa ich márne snažíte držať pokope a tváriť sa , že všetko je v pohode. 

Nie je.

Keď je raz niečo zlomené, môžte to lepiť koľko chcete stopy po zlome sú tam, ako keď sa vám pretrhne lano a vy ho opäť zviažete. 

Uzol tam zostane. 

Tak ľahko sa na to nedá zabudnúť.

Môžme sedieť vedľa seba, usmievať sa na seba krčovito a pritom zo zaťatými pästami vyrívať do dvereného stola diery. Iste môžme to robiť, tváriť sa aký sme šťastný, a všetko okolo nás je jednoducho dokonalé..

No nie, na tento spôsob funguje v rozprávke.

Jeden smutný príbeh, veľa trápenia, slzy aby sme obmäkčili diváka, porpípade pridáme tragédiu a divám plače a snaži sa bojovať o kúsok šťastia s hlavnou postavou.

A keď sa už zdá, že je všetko zle príde to. 

Vrchol deja, osoba, ktorá všetko zmení, všetko zlé je preč. A svet je opäť v poriadku, vtáčky štebocú, obloha je modrá a hlavný hrdinovia odchádzajú ruka v ruke do diaľky, pričom divák plače, máva im a túži po takom osude.

 Ok to je ľahké romantické, prisľadené a Vy čakáte, kedy sa ozve cukrovka alebo aspoň zubný kaz od toľkého cukrovania.

Alebo zmena, po vrchole, kedy príde osoba, ktorá sa pokúsi našú utrápenú hlavnú ososbu oslobodiť, nastane zápletka, nedorozumenie, podvod ...ak nie niečo viac, dnešný spisovatelia sú dosť napadítý a talentovaný, vždy nájdu niečo čím ohromia a úplne pripútajú diváka k deju. 

Iste to im schvaľujem, a keď už sa to zdá, že hlavná osoba bude zase trpieť, mračná sa roztrúsia... Prečo? 

Veď predsa láska! 

Jasné, všetko vždy zachráni láska, ale nie hocijaká, je to predsa dôležité aby to divák prežil s hlavnou postavou. Zadreme tam OSUDOVÚ LÁSKU, to dodá šťavu a potom šťastný HAPPY END.. majte sa krásne, pošlite mi pohľadnicu z dovolenky.

Na rozprávkách je super to, že vždy viete ako dopadnú. LÁSKOU.

Nemusíte sa báť, že sa odrazu spoza dverí objví nejaký naručený psychoš s motorkou, alebo bláznivá EX s deckom na rukách, uplakaná a so šialenými očami.. 

Dokonca nepadne bomba alebo iné katasrtofy. Rozprávky sú tak predvídateľné.

Škoda, že život nie je taký. 

Predvídateľný.

Žiadna nehýnúca osudová láska, niekedy láska nestačí aby udržala dvoch ľudí spolu. Niekedy nestačí, láska nie je až taká silná ako v týchto príbehoch so šťastným koncom.

Niekedy nestačí ani láska aby udržala rodinu pokope.A vy ste ten malý nepodstatný článok, ktorý aj keď sa snaží aby bolo všetko tak ako treba. 

Nedá sa to, nevite sa roztrhnúť. 

Nevite sa postaviť len na jednu stranu z dvoch a nepodarí sa Vám ani keď budete nestráný. Prosím Vás, to bude ešte väčšie ..hej ty ako keby ste sa postavili na jednu stranu.

A tak ticho trpíte, usmievata sa krčovito, zvierate ten stôl a čakáte, kto vybehne spoza dverí so šialenstvom v očiach.Najhoršie, že si občas myslíte, že ten kto vybehne s tým šialeným výrazom budete VY.Hovoríš, že nie.. budeš utekať.

Tak prosím, uvidíme dokedy to vydržíš.

Budeš bojovať, stáť si za svojim názorom, nech sa páči skús povedať slovo a oni sa pustia ako supy do teba.Podáš sa tomu? 

Ale prosím nie, si slaboch, ktorý sa ukryje po periny, než to skončí. 

To sa nestane, nie je to ako s nočnými morami, ktoré zmiznú s prvými slnečnými lúčmi.

Len stoj, prijmi to všetko, všetko čo sa na teba hrnie.. tak či onak, skôr alebo neskôr by to došlo. Ako veľká vlna, vlna sa láme a tunel, ktorý vedie von sa pomaly zatvára. A TY nemáš čas. Nedostaneš sa von.A až ked to všetko spadne, už to bude len na tebe či sa z toho vyhrabeš alebo nie.

Občas by sa tá rozprávka zišla ,nie?