Príbeh lásky

Antonymum šťastia

Raz sa ale všetko zmenilo. Hectorov ocko dostal pracovnú ponuku vo Veľkej Británii. Bola to pre neho jedinečná príležitosť, po ktorej túžil už roky. S Hectorom sme boli na konci základnej školy.
No a tak sa Hector aj so svojou rodinou presťahoval do Veľkej Británie, konkrétne do hlavného mesta Londýn.
Od tejto chvíle v mojom srdci panovali návaly smútku a bolesti. Bola to neznesiteľná bolesť. Bola to horšia bolesť, ako keď som si rozbila koleno. Horšie, ako keď mi ujo zubár trhal zub. Rieky plné sĺz mi stekali po tvári ako veľmi to bolelo a môj úsmev a radosť, sa odrazu vytratili.
Od tejto chvíle som trávila svoj čas zavretá vo svojej izbe, prestala som sa rozprávať s ľuďmi a to či už v škole alebo doma s mojou rodinou. Na nič som nemala náladu, ani škola ma nebavila tak, ako doteraz. Začala som sa vyhýbať akémukoľvek jedlu i vody som sa sotva napila, skoro vôbec. Do školy som chodila iba preto, aby som nerobila komisionálne skúšky, ináč som okrem školy nechodila nikam.
Celé dni som presedela pri okne alebo na posteli v mojej izbe, pozerala do blba a plakala.
Veľmi mi Hector chýbal a nemohla som na neho prestať myslieť. Modlitba za to, aby sa vrátil a bol opäť so mnou, zaznela snáď miliónkrát. Prosila som Boha o to, aby mi ho priviedol späť a aby som mohla byť zase s ním, smiala sa s ním, biflila sa s ním geografiu, aby spolu precestovali celý svet a boli len spolu.
No on sa nevracal, miestami som si už začala myslieť, že čo ak na mňa zabudol a našiel si tam niekoho iného? Čo ak si ma nebude pamätať a aj keby som ho stretla, spoznal by ma? Chcel by sa so mnou ešte stále kamarátiť?
Tieto myšlienky mi behali hlavou nonstop a nevedela som prísť na iné myšlienky.
Dostala som sa tak do ťažkých depresií a úzkosti, čo robilo starosť aj mojim rodičom. Nevedeli ako mi pomôcť, nepomáhalo vôbec nič.
Nech sa ma pokúšali hocijako rozveseliť, nepodarilo sa im to. Nedokázala som byť šťastná. Skúšali ma vziať aj ku psychológovi, no ani ten mi nedokázal pomôcť.
Ako som tak nad Hectorom stále premýšľala, začínala som si uvedomovať aj čosi iné. Uvedomila som si, že k Hectorovi cítim aj niečo viac ako len kamarátstvo. Hrozne mi chýbal a veľmi som túžila ho znovu vidieť, opýtať sa ho ako sa má, čo má nové, objať ho a už ho nikdy nepustiť.
Tieto stavy u mňa pokračovali aj na strednej škole. V lavici som sedela sama a nemala som chuť sa s nikým baviť.
Raz k nám do triedy prišla nová spolužiačka a musím povedať, že sme si hneď padli do oka. Volala sa Caroline a bola super. Mohla som jej povedať čokoľvek, stala sa mojou novou kamarátkou.
Chodili sme spolu von a aj k sebe domov. Sem tam sa u mňa aj úsmev ukázal, po dlhom čase.
Avšak aj keď mi bolo s Caroline dobre a bola to skvelá kamarátka, na Hectora nemala. Hector bol a aj navždy bude tým najlepším kamarátom a vždycky bude u mňa na prvom mieste.
Caroline vedela v akej som situácií a tiež sa mi snažila pomáhať a rozveseľovať ma. Bola som jej za to vďačná aj keď to tak často nevyzeralo.
Prišli letné prázdniny a Caroline mi pomohla vybaviť letnú brigádu. Obe sme pracovali na pláži, v stánku s občerstvením. Práca ma bavila, bol za to slušný zárobok, bola som na pláži, takže aj trošku medzi ľuďmi. Niežeby som nejak vyhľadávala spoločnosť, práve naopak aj v práci som stále myslela a smútila za Hectorom, ale občas mi to dobre padlo byť medzi ľuďmi a aspoň na pár sekúnd prísť aj na iné myšlienky.
S Caroline sme sa ale v jeden deň veľmi pohádali a prestali sa na nejakú dobu spolu baviť. Ja bola opäť ponorená v depresiách a ona sa mi snažila dohovoriť a pomôcť mi, no ja som na ňu už zo zúfalstva a pocitu beznádeje nakričala hnusné veci a poslala ju kade ľahšie. Našla si druhú brigádu a prestali sme sa spolu baviť.