Posledné útočisko

1. Kapitola

    Arthur bol na ulici, práve kráčal z kníhkupectva, s rukami plnými nových kníh, ktoré si práve kúpil. Zrazu sa niečo stalo. Búrlivý vietor sa objavil z ničoho nič a takmer mu vytrhol knihu z rúk. Snažil sa ju chytiť, no práve v tom momente niekto zozadu zrazil jeho rameno.

„Omlouvam sa,“ zaznel hrubý hlas. Arthur sa otočil, aby sa pozrel na osobu, ktorá ho skoro zhodila. Pred ním stál chlapec, ktorý mal výrazne zlé oči, ktoré sa akoby nedokázali zastaviť. Vyzeral tak trochu, ako by bol už nejakým spôsobom zlomený.

„Stalo sa to rýchlo,“ Arthur povedal a prstami si upravil vlasy, pretože sa cítil trochu roztržitý. Chlapec pred ním sa len zamračil, sklonil hlavu a usmial sa.

„Si v poriadku?“ opýtal sa, hoci nevyzeral, že by mal naozaj záujem o odpoveď.

„Áno, áno,“ odpovedal Arthur rýchlo, stále ešte v šoku z toho, čo sa stalo. Nevedel, čo si o tejto osobe myslieť.

,, Som Arthur" predstavil sa. Pokúšal sa o úsmev.

,,William..."

„Nezáleží na tom,“ William dodal, jeho hlas bol stále drsný, ale mal niečo v sebe, čo Arthur nevedel identifikovať. A hoci bol chvíľu ticho, nevedel si odpustiť pocit, že medzi nimi bolo niečo, čo sa už stalo, aj keď sa nikdy nepoznali.

Arthur sa stále pozeral na chlapca, ktorý stál pred ním. Nepoznal ho, ale niečo v jeho očiach bolo záhadné. William sa na chvíľu odmlčal, jeho ruky si zahryzli do okraja bundy, akoby mal na jazyku niečo, čo chcel povedať, ale váhal. Po chvíli prehovoril:

„Tak… nemáš chuť sa trochu prejsť? Nepáči sa mi tu, v tejto zapchatej ulici,“ povedal rýchlo a pokúšal sa odviesť pozornosť.

Arthur sa zamračil. Prečo by mal chcieť stráviť čas s niekým, koho práve stretol a kto mal taký drsný a chladný výraz? Ale potom si uvedomil, že na tomto niečo bolo. Jeho pohľad, tá neobyčajná, tak trochu temná energia... „Prečo nie?“ odpovedal nakoniec, a hoci bol zaskočený, niečo ho k tomu chlapcovi ťahalo.

„Tak poď,“ William mávol rukou, akoby to bolo to najjednoduchšie rozhodnutie na svete. A tak začali kráčať spolu. Arthur si všimol, že chlapec nie je oblečený do najlepších vecí, ale niečo v jeho postoji bolo iné. Niekto, kto sa nedal zlomiť.

Po chvíli ticha sa Arthur odhodlal spýtať: „Tak, čo robíš tu?“

William sa naňho pozrel s trochu ironickým úsmevom. „To nie je tvoja vec. Ale ak to chceš vedieť, nie som tu na prechádzku...“ Zastavil sa a na okamih sa mu zahmlilo v očiach. „Prišiel som sem preto, že som sa musel z niečoho dostať.“

Arthur nevedel, čo presne tým myslel, ale niečo v jeho hlase mu povedalo, že za tým niečo je. A aj keď mal pocit, že by mal radšej odísť, zostal.

„Rád by som sa dozvedel viac,“ povedal nakoniec, jeho hlas bol tichší, než zamýšľal. Ale keď sa pozeral na Williama, čudoval sa, prečo sa cítil takto.

William sa nakoniec usmial a pomaly sa otočil. „Možno sa niečo dozvieš, ale teraz, vieš... musíme si trochu užiť ten chaos.“

Arthur kráčal vedľa Williama, jeho myšlienky sa stále sústreďovali na to, čo sa vlastne stalo. Prečo to bolo tak... jednoduché? Prečo sa tak rýchlo rozhodol stráviť čas s niekým, koho takmer nepoznal? Ale keď sa pozrel na Williama, zistil, že niečo v ňom je, niečo, čo ho láka, aj keď to nechcel priznať.

„Ticho,“ povedal William náhle, čím prerušil Arthurove myšlienky. „Viem, že premýšľaš. Snažíš sa prísť na to, čo sa tu deje, že?“