Ak by si ma ľúbil

1.

Neznášam zvuk môjho budíku. Ale kto by ho mal rád, keď nás zakaždým vytrhne z našich krásnych snov do hrôzostrašnej reality zvanej život.

Neochotne som vstala a presunula sa cez chodbu do kúpelne. Odraz v zrkadle ma vystrašil ešte viac ako môj nepríjemne vyzváňajúci budík. Moje tmavo blonďavé vlasy, ktorých farbu neviem po kom mám, lietali na všetky smery. Oči hnedozelené vyzerali akoby som nespala dve noci po sebe. Prvý deň na novej škole a už teraz viem, že bude zlý.

Po dosť dlhej chvíli, ktorú som strávila v kúpelni som sa presunula dole schodmi do kuchyne. Chladnička bola znovu prázdna a tak som nádej, že si aspoň niečo malé dám, zahodila preč a utekala som na autobus.

Škola vyzerala asi ako každá iná, tak ako si ju asi každý predstavuje. Staré steny, na ktorých visia zvyšky opadanej omietky, veľké okná, cez ktoré vidno celé vnútro.

Nemám rada prvé dni na nových miestach. Na miestach, kde nikoho nepoznám, ale beriem to ako nový začiatok mojej novej kapitoly v živote.

S neochotou a miernym stresom som vošla do školy, kde som sa snažila nájsť riaditeľňu. Na chodbách bolo veľa ľudí, ktorí sa premávali sem a tam. Hluk sa odrážal od holých staro bielých stien a plechových skriniek, ktoré stáli pri každej stene dlhej chodby, a ja som sa snažila len presunúť pomedzi ľudí na chodbe, keď do mňa zo zadu niekto vrazil a ja som sa rozplaštila na zemi ako malé dieťa, ktoré nevie chodiť.

Začala som lapať po dychu, lebo silný úder, ktorý som schytala do chrbatu mi takmer vybil dych. Zodvihla som oči a iba som uvidela, že všetká pozornosť ľudí zostala na mne. Vo veľkej priestrannej chodbe to stíchlo a po pár mučivých sekundách, kedy som sa snažila sa pozviechať a zbierala som si veci okolo seba, sa ľudia naspäť vrátili ku svojej činnosti, ktorú robili pred tým, ako som tam zahrala divadielko na zemi.

"Sorry," ozvalo sa spoza mňa mužským hlasom, z ktorého išilo úplne nezaujímavym tónom ospavedlnenie, ktoré pravdpodobne osobu, ktorá to vyslovila vôbec netrápilo. Veľmi rýchlo som sa otočila a zazrela som vysokú mužskú postavu. Okolo neho stálo ešte zopár celkom vysokých chalanov, ktorý sa nepekne škerili, pravdepodobne sa snažili zakryť smiech, ale nešlo im to zrovna dobre  Vyhľadala som oči chalana, ktorý na mňa prehovoril. Bol odomňa najmenej o hlavu vyšší a prvé čo moje oči upútalo, boli jeho prenikavo modré oči, v ktorých bolo toho skrytého určite veľa.

Zostala som do nich zahľadená a až po pár sekundách mi došlo, že to musí vyzerať zvláštne.

"V pohode, nič sa nestalo." Skôr ako som ale stihla dopovedať vetu, sa všetci chalani otočili na päte a stratili sa v dave.

Po pár minútovom predstavení mňa na zemi, som sa otočila so zámerom nájsť riadeľňu, ale moje nádeje sa každou ďaľšou sekundou zmenšovali. Táto škola je ako blúdisko.

Nemám rada priestory, kde je veľa ľudí. A tu som teraz ešte k tomu úplne sama, na mieste, kde nikto nevie kto som, a ja neviem, kam mám ísť. Jediný spôsob, ako to zistiť, je nakoniec ten najhorši pre mňa ako viac-menej introvertného človeka. Postavila som sa na kraj chodby, predýchavala som to, čo sa práve udialo a to čo sa idem pokusiť spraviť. Vyhľadala som si najviac priateľskú tvár jednej baby, ktorá vyzerala, že by mohla mať asi toľko rokov, čo ja. Neodvážnym, pomalým krokom som sa vydala na pospas osudu.

Dievča, celkom vysoké, do tváre veľmi pekná, vlasy mala hnedé po ramena, tam stala s ďaľšou babou, ktorá na mňa hneď hodila vraždiaci pohľad. Moje srdce sa rozbúchalo, ale vedela som, že už niet cesty späť.

"A-ahojte, neviete prosím kde by som našla riaditeľňu?", zakoktala som, čím som sa pradepodobne ešte viac strápnila.

"Na konci chodby do ľava a druhé dvere na pravej strane," odpovedala mi hnedovláska milým tónom, zatiaľ čo druhé dievča s čiernými vlasami, ktoré stálo vedľa nej, ma naďaľej vraždilo pohľadom.

"Ďakujem," usmiala som sa na ne a otočila som sa na päte s cieľom čo najrýchlejšie utiecť. Zrazu som ucítila ruku na ramene. Nebudem klamať, veľmi som sa zľakla a v momente som sa otočila naspäť k dvom dievčatám. Brunetka dala ruku z môjho ramena dole a usmiala sa na mňa.

"Si tu nová?", spýtala sa ma. Celkom ma prekvapila tá otázka.

"Áno som," s neodvážnym hlasom som jej odpovedala. Snažila som sa vyzerať najviac milo ako dokážem.

"Som Becca a toto je Lu," povedala hnedovláska a hlavou ukázala na dievča vedľa nej.
"Liv, teší ma," odpovedala som jej naspäť. V tom ako som dopovedala zazvonilo a všetci sa zrazu rozutekali preč.

"Tak snáď sa ešte vidíme," zakričala na mňa Becca a obe sa stratili tak isto ako všetky osoby a v chodbe zostalo zrazu úplne ticho.

Každý môj krok bolo počuť dvoj-násobne hlasnejšie a moje srdce od stresu išlo vyskočiť z hrude každým krokom, ktorým som sa blížila k riaditeľni.

Dvere do riaditeľne boli drevené s matným neprehľadným sklom. Zodvihla som ruku aby som mohla zaklopať, keď v tom sa dvere otvorili a v nich stála povedomá mužská tvár s prenikavo modrými očami. On na mňa len hodil nepríjemný pohľad, taký, že čo mu stojím v ceste. Uhla som sa a on pokračoval vo svojej ceste cez chodbu, až sa stratil za rohom.

Ani som si nevšimla a predomnou stál starší pán, priemernej výšky, v obleku a išiel z neho až strach. On sa na mňa ale prekvapivo milo usmial a pozeral ako na zjavenie.

"A vy ste slečna?" spýtal sa ma milým tónom.

"Pekný deň, ja som Lív-Lívia Johnson," zakoktala som.
"Som nová žiačka, tuším ste volali s mojou mamou," dopovedala som vetu a v jeho očiach sa zrazu niečo zmenilo. Predpokladám, že sa mu vyjasnila situacia o tom, kto vlastne som a čo tu chcem.

"Aa jasné, poďte ďalej," s úsmevom naznačil rukou smerom dovnútra jeho kancelárie a posunul sa aby som mohla okolo neho prejsť.

Miestnosť bola celkom veľká, rozdelená na dve časti. Prešli sme do druhej miestnosti. Na zemi bol tmavý koberec na veľkosť celej miestnosti. Okná boli veľké a pekne cez ne prenikalo svetlo dovnútra a uprostred miestnosti stál stôl založený kopou papiermi. Ukázal mi na stoličku na náznak, že sa mám posadiť a on sa posadil za stôl.

"Páči sa, toto je váš rozvrh," podal mi papier, na ktorom bolo všetko prehľadne napísané.

Chvíľu mi vysvetloval, ako to tu na škole chodí a po pár minútovom rozhovore som mohla odísť.

Tak a tu sa začína nová kapitola. Snáď všetko pôjde podľa plánu.