Ak by si ma ľúbil

2.

Vošla som veľkými dverami do veľkej haly môj druhý deň na tejto škole. Prechádzala som chodbou so zámerom nájsť moju skrinku, od ktorej som dostala včera kľúce od riaditeľa. Po chviľke hľadania som zbadala svetlo na konci tunela. Prišla som ku skrinke, otvorila som a nahádzala do nej všetky veci, ktoré som mala so sebou.

"Čau!" zaznelo za mnou tak nahlas, až moje srdce od ľaknutia poskočilo. Rýchlo som sa otočila a zbadala som, mi už známu tvár.

"Prepáč, nechcela som ťa vyľakať," povedala skor ako som sa ja stihla odzdraviť a slabo sa zasmiala. Asi si všimla, že mi skoro oči vypadli od ľaku.

"A-ahoj," odpovedala som v rýchlosti.

"Rada ťa tu vidím," povedala celkom natešene, aj keď som nevedela určiť, že prečo sa tak teší z mojej prítomnosti.

"Aj ja teba rada vidím, ako sa máš?" Spýtala som sa jej a snažila sa rozvinúť konverzáciu a možno naviazať kamarátstvo. Predsa som tu nová a nikoho tu nepoznám.

"Super sa mám, keď ťa vidím! Poď poukazujem ti to tu," stiahla ma za ruku a ja som len rýchlo zabuchla skrinku a nechala sa viesť po dlhých chodbách plných ukecaných študentov.

Ukázala mi obrovskú jedáleň, učebne, a dokonca mi ukázala zákutia týchto chodieb, ktorým sa mám radšej vyhnúť, lebo tam stoja buď ľudia, ktorých nikto nemá rád, alebo takí, ktorých sa každý bojí.

Nakoniec ma vyviedla na školské ihrisko. Bolo fakt veľké, tráva bola pekná zelená. Uprostred boli dve futbalové bránky a na boku jedna veľka tribúna. Akurát tam behali kolečka pravdepodobne chalani zo školského futbalového tímu a pískal tam na nich tréner tak veľmi, až mi to pískanie začalo liezt na nervy.

"V akom si ročníku? spýtala sa ma Becca po tom, ako sme vošli naspäť do školy.
"V treťom, a ty?"

Som v treťom ročníku. Prvé dva ročníky na strednej škole som strávila v inom meste, ale po tom, čo sme sa s rodičmi museli presťahovať kvôli práci, musela som aj ja vymeniť školu. Nebol to až taký problém pre mňa, pretože som nemala kamarátov na predošlej škole. Popravde tam ma ľudia úplne ignorovali. Nikto neriešil moju prítomnosť a tak mi to aj vyhovovalo.

"Aaaa, tiež som v treťom, takže sme spolužiačky, to je bomba!" vykrikovala vedľa mňa Becca ako zmyslov zbavená.
"Inak, čo sa týka Lu.. Ona má taký nepríjemný pohľad stále, to si nemusíš všimať. Verím, že si na seba zvyknete."

Mala pravdu Lu nemala zrovna priateľský pohľad, a týmto ma aspoň Becca upokojila, že niesom jediná, na koho takto zazerá.

"Jasné, snáď časom," povedala som s malou dušičkou a pokusila som sa o priateľský úsmev.

Zazvonilo a Becca mi ukázala rukou na náznak toho, že ju mám následovať. Vošli sme do veľkej triedy. Na ľavej strane bola tabuľa a katedra učiteľa a na pravej strane sa rozprestierala veľká, priestranná miestnosť s veľa ľavicami, polovične zaplnená žiakmi.

Sadli sme si úplne do zadu ku oknu. Postupne sa trieda naplnila a nakoniec vošla aj učiteľka dovnútra. Zatvorila za sebou dvere a s vážnou tvárou sa postavila do stredu triedy a prezrela si všetkých sediacích ľudí v triede. V tom niekto vo veľkej rýchlosti vletel do triedy.

Chlapec vysoký, s modrými očami, výrazne zadýchaný vošiel dovnútra. Uciteľka len na neho hodila nepríjemný pohľad a on sa nenápadne presunul k jednej z lavíc a bez slova si sadol.

Učiteľka v tom zazrela na mňa s nepríjemným pohľadom, až mi zimomriavky po chrbáte prešli.

"A vy slečna ste kto?" spýtala sa.

"Ja som tu nov-,"

"Jaaj, áno, spomínam si, poď sem sa predstaviť triede," vyzvala ma a ukázala na miesto vedľa nej.

Nemám rada, keď je všetká pozornosť na mne. Radšej som niekde skrytá a tvárim sa, že som neviditeľná, ale tomuto momentu som sa asi nemohla vyhnúť a skôr ako som vstala boli všetky oči na mne z čoho som bola ešte viac nervózna.

Učiteľka na mňa pozerala a netrpezlivo si klepkala nohou, čo vo mne vyvolávalo nepríjemný pocit. Pomaly som vstala a prišla vedľa nej pred tabuľu.

Prezrela som si podozrivé pohľady ľudí v miestnosti. Chlapec s modrými očami nejavil vôbec žiadny záujem o moju prítomnosť, zatiaľ čo Becca dobré, že od šťastia z lavice nevyskočila. Reálne neviem z čoho sa tak teší, ale jej nálada ma už teraz povzbudzovala a to ju ešte poriadne ani nepoznám. Sršala z nej dobrá energia, takú akú potrebuje každy človek vedľa seba mať.

"Ehm," odkašľala som si a chvíľu som stratila slova. Mohlo to vyzerať tak, že ani neviem ako sa volám.

"Moje meno je Lívia. Lívia Johnson," povedala som s roztraseným hlasom. Pozrela som na učiteľku a jej výraz hovoril o tom, že čaká na to čo dodám, no ja som nemala čo viac dodať. Nič viac pre mojích nových spolužiakov nebolo potrebné.

Keď učiteľka videla, ako trpnem tými pohľadmi ukázala rukou na náznak, že sa môžem vrátiť na miesto. Ja som sa veľmi rýchlo vyparila z miesta a sadla si celá roztrasená vedľa Becci.

Celý deň ubehol v celkom rýchlosti a ja som sa už tešila domov, ako naspäť s veľkým náručím privítam moju krásnu posteľ.

"Liv, poď sem!" zakričala mama na mňa hneď ako som došla domov a ledva zatvorila dvere. Vyzula som si topánky a presunula som sa na miesto odkiaľ išiel hlas mojej mamy.

"No hovor, preháňaj, ako bolo v škole? Máš kamarátky nové? Čo učitelia?" hneď na mňa vybehla a ja som si už ani prvú otázku pomaly nepamätala a ona len nedočkavo s úsmevom na mňa pozerala.

Už ma pozná a túto otázku sa ma spýtala zakaždým po prvom dni na novej škole. Áno, toto nebolo prvý krát čo sme sa sťahovali. Občas som si priala zostať na jednom mieste dlhšie a aby robota naháňala mojich rodičov a nie oni robotu. Veľa pracovali obidvaja. Takmer som ich nestretávala doma, ale už som si zvykla na samotu. Nikdy som si nevedela nájsť kamarátov, pretože niesom zrovna ten výrečný typ.

"Dobre bolo. Spoznala som dve dievčatá, jedna sa volá Becca, tá je moja spolužiačka a druhá sa volá Lu. Tu ešte moc nepoznám, ale ona je od nás o ročník nižšie," nenápadne som sa usmiala a čakala na odpoveď. No moja mama sa len široko usmievala a čakala čo viac dodám.

"Učitelia boli celkom milý, ale skôr takí bežní ako všetci iní," povedala som a pri poslednom slove ma moja mama silno objala.

Milovala som jej objatia, vždy mi dodali kopu energie a hneď som mala lepší deň.

"Teším sa s tebou zlatíčko, som rada, že sa ti darí nájsť si kamarátov." Stále ma silno objímala.

Väčšinou sa nezaujímala toľko o známky, ako o to, či mám kamarátov. Moje známky boli vždy priemerné. Z ničoho som nikdy nevynikala ani z ničoho neprepadala a s tým bola ona a aj ja spokojná. Vždy mi vravela, že známky nie sú podstatné, stačí keď prejdem. Dôležité sú kamarátske vzťahy. A bola som za to rada, lebo ja som nikdy nebola ten typ či sedí doma a biflí sa.

Najedla som sa večere, popriala dobrú noc mojej mame a utekala privítať po dlhom dni moju veľkú pohodlnú posteľ