Ak by si ma ľúbil

4.

18:00 odbilo a presne mi začal vibrovať mobil. Zdvihla som ho a v ňom sa ozval Beccin hlas.

"Čau už sme dole, otvor nám."

Zbehla som dole schodmi a otvorila som dvere. Stála tam Becca a Lu s fľaškou nejakého alkoholu v ruke. Obe boli vysmiaté. Becca prišla a objala ma ešte vo dverách. Pozvala som ich dnu a ukázala môj dom.

"To tu bývaš sama?" spýtala sa Lu s vypulenými očami.

"Nie. Bývam s rodičmi, ale tí sú neustále v robote alebo na cestách, takže som väčšinu času sama doma."

"To je mega, kedy je párty?" ozvala sa nadšene Becca a ďalej si obzerala náš dom.

Bol taký priemerný. Nič špeciálne na ňom nebolo. Bol to dvoj poschodový dom s tromi izbami na spanie a s jednou veľkou obývačkou. V dome sa nachádzali tri kúpeľne. Jedna bola dole a dve hore. Moja izba mala vlastný veľký šatník ako všetky ostatné izby. Za domom bola záhrada, o ktorú sa nemal moc kto starať, takže bola v katastrofálnom stave.

"Však dnes ideme na párty," povedala Lu a zasmiala sa. Prekvapilo ma, že Becca je až taký párty typ, nepovedala by som to na ňu zo začiatku. Skôr na mňa pôsobila slušne a zodpovedne, ale každým dňom, čo som ju spoznávala viac a viac a som zisila, že je presný opak zodpovednej a slušnej osoby.

"Poď vyberieme ti niečo na seba, takto ísť nemôžeš," povedala s úsmevom Lu a podala mi fľašku alkoholu. Ja som sa na fľašku len pobavene pozrela a ukazala som im kade ďalej.

"Jejda to čo máš za šatník, však tu je toho milión a zároveň tu nič nie je!" sťažovala sa Becca, keď prehľadávala môj veľký šatník. Má pravdu. Mám ho plný, ale minimálne polovicu z toho nenosím a len mi to zaberá priestor. Bohužiaľ som veľmi lenivá na to si to vytriediť, a tak mi to tu takto stojí od vtedy čo sme sa do tohto domu nasťahovali.

"Tu máš, skús si toto!" zakričala po mne a hodila mi kusy oblečenia.

Dala som to na seba. Musím uznať, že celkom odhladla môj vkus. Môj štýl obliekania nie je ničím výnimočný. Väčšinou som oblečená v rockovom štýle, keďže sa to odvíja od hudby, ktorú počúvam.

Sieťkované silonky, na nich veľké roztrhané riflové gate, na vrch čierny crop, ktorý zvýrazňoval môj útly pás, a na nohy obyčajné čiere conversy. Na vrch mi hodila obyčajný karovanú košeľu, ktorá je zhodou náhod moja obľúbená. Vonku je ešte pomerne teplo, keďže len nedávno skončilo leto, takže nič viac som na seba nemusela hodiť. Nakoniec som sa primerane namaľovala, tak ako každý deň, rozčesala si moje dlhé vlasy a boli sme pripravené na odchod.

"Ako tam ideme?" spýtala som sa báb zvedavo.

"Príde po nás kamoš," odpovedala Lu a Becca na ňu len bokom pozrela. Už sme čakali pred domom.

Bolo tesne pred 20tou, vonku už bola takmer tma. Obloha bola jasná bez jediného obláčiku. Čierne auto zastavilo priamo pred mojím domom a my sme nasadli do auta.

Lu si sadla na miesto spolujazdca a ja s Beccou sme si sadli na zadné sedadla. Za volantom sedel chalan, ktorému som najprv nevidela do tváre. V tom sa otočil a moje oči skoro vypadli. Blond vlasy, hnedé oči už mi boli celkom známe. Ten chalan z jedálne, ktorý sa na mne smial a do teraz vlastne neviem prečo. Moja nálada opadla a nevedela som ako sa najprv chovať. Toto je Lu kamarát?

Iba na nás zazrel a bez slova sa s nečítateľným pohľadom otočil naspäť a venoval svoju pozornosť šoférovaniu.

Vystúpili sme pred veľkým domom. Všade bolo veľa ľudí. Niektorí vyzerali, že už majú čo to vypité. Iní práve prichádzali, tak ako my. Becca s Lu mali tiež už niečo v sebe a na všetkom sa strašne smiali. Ja som nevedela ako sa správať. Nikoho tu nepoznám a Becca s Lu sa mi strácali v dave. Utekala som ich smerom do vnútra domu. Vošli sme do chodby, na ľavej strane sa rozliehala veľká kuchyňa, ktorá bola prepojená s obývačkou. Na gaučoch aj na kuchynskej linke boli vyvalení ľudia. Niektorí tam boli s kamarátmi, iní zase s frajermi alebo frajerkami a dobre, že sa tam nevyzliekali a neznásilňovali pred všetkými.

Lu ma zatiahla za ruku a už sme sa nachádzali v kuchyni. Podala mi mali pohárik naplnený nejakou priesvitnou tekutinou, ku ktorej keď som pričuchla sa mi skoro žalúdok obrátil. Obe si so mnou štrngli, ako aj s inými náhodnými ľudmi v miestnosti, ktorých pravdepodobne obe poznali a kopli do seba celý shot. Ja som sa odhodlávala dlhšie a dala som si len polovicu. Ihneď ma ztriaslo a obzerala som sa okolo seba, či nenájdem nejaký nealkoholický nápoj na zapitie. Niesom silná v pití a ak nebudem zapíjať, vypne ma ešte skôr. Vzala som do rúk colu a naliala si jo do pohára, ktorý som našla na stole. Lu sa na mne začala smiať. Pozrela som na ňu vraždiacim pohľadom, ale ju to v jej stave ešte viac rozosmialo. Došlo mi, že nemá zmysel na ňu zazerať, aj tak už vidí všeko dva krát vtipnejšie, ako to v realite je a nebude ma brať vážne.

Kopla som do seba zvyšok shotu a do ruky mi hneď priletel ďaĺší. Pozrela som na osobu, ktorá mi to podala. Stál oproti mne blonďavý chalan, vysoký, čo pri mne ale nie je až taký problém, keďže meriam asi 165cm. Bol to ten chalan z jedálne a ten, čo nás sem doviezol.

"Som Jack, teší ma," podal mi ruku a s úsmevom si štrngol s pohárikom, ktorý mi pár sekúnd dozadu pod do ruky.

Nestihla som ani zareagovať a on ho už vypil.

"Zle sme začali, chcem sa ti ospravedlniť." celkom som bola zaskočená. Podala som mu ruku, s ktorou mi celkom silno potriasol.

"Liv, aj mňa teší," snažila som sa znieť priateľský a kľudne, aj keď som sa necítila úplne príjemne v jeho blízkosti, lebo som nevedela čo si myslieť. Bol celkom pekný do tváre. Jeho hnedé oči mu svietili na jeho bledej tvári a mal veľmi priateľský úsmev.

"Ty si kamarát s Lu?" spýtala som sa zvedavo, lebo ma prekvapilo, že sa s ním Lu pozná. Chodíme spolu do triedy, ale ešte som nemala šancu ho spoznať, takže ma celkom potešilo, že by som mala teraz šancu sa skamarátiť s mojím ďaľším spolužiakom.

"No nie tak úplne. Sme súrodenci."
Táto informácia ma celkom prekvapila. Jack a Lu sa vôbec nepodobajú. Nijak spolu nekomunikujú v škole a ešte ho aj nazvala kamarátom, keď mal po nás prísť.

"Súrodenci?" Povedala som až s veľkým prekvapením v hlase.

"No. Máme spoločnú mamu a iných otcov. Toho svojho som nikdy nespoznal." Povedal s celkom smutným hlasom, na čo mi ho prišlo celkom ľúto. Ale stále mi vŕtala jedna otázka v hlave, a to, na čom sa na tom obede tak smiali.

"Môžem sa ťa spýtať?" začala som tak neodvážne.

"Jasné, počúvam," povedal a očami ma neustále sledoval, čo ma začalo znervózňovať a chvíľku som začala ľutovať, že som otvorila túto tému a už som sa tomu nevedela vyhnúť.

"Na čom ste sa tak smiali na tom obede dnes ešte pred tým, ako skončil na mne celý môj obed?" Spýtala som sa s malou dušičkou, rýchlo som chytila shot, ktorý mi pred chvíľou doniesol a hodila som ho celý do seba a zapila zvyškom coly v pohári.

Jack sa začal smiať a nevedela som, čo mu prišlo znovu také vtipné a celkom ma to znervózňovalo. Pochytala som si celú tvár, či na nej niečo nemám.

"Čo ti je take vtipné stále?"

"Ty."

"Ja?"

"Áno ty."

"Ale prečo?" Už som nevedela ako viac reagovať, cítila som sa zmätene a nemala som už slová.

"Neviem, proste si vtipná."

To bolo všetko čo povedal? Som podľa neho vtipná?

Zvrtol sa na päte a stratil sa v dave.