Sedela som v kaviarni. Je to útulna a skromná kaviareň na rohu ulice rušného mesta. Miľujem to tu, je to ukľudňujúce miesto. Najmä kvôli jej atmosfére a tradicií, ktorú si zachováva. Popíjila som čaj a rozmýšľala som nad životom. Chcela som sa venovať umeniu, ale nebola som si istá či na to mám. Aj keď moja bestie tvrdí, že moja doterajšia hudobná tvorba je očarujúca, stále mám pochybnosti. Nie je ľahké, sa presadiť sa vo svete hudobných majstrov. Zamyslene som tam sedela, keď ku mne pristúpil mladý pán v štýlovom oblečení a slnečných okuliaroch, mohol byť asi o dva roky odo mňa starší. Navyše, pochybujem, že by starší muž nemal toľké vychovanie, že by nevedel, že je slušnosť dať si tie okuliare v interiéri dole.
,,Smiem si prisadnúť?" Prehovoril, prikývla som na súhlas a posunula som svoje veci na stole. I tak som mala v pláne čoskoro odísť.
,,Máte pekný zápisník. Smiem si ho prezrieť?" Neisto som sa na cudzinca pozrela. Bol to zápisník kde si zapisujem svoje nápady. Na jeho obale sú hlášky od BTS, ktoré boli každému Army, ako mne, veľmi známe. Na čo by ho chcel? Je Army? Nedalo sa to odhadnúť. Nakoniec som mu ho podala, celý čas som ho počas jeho prezerania pozorovala. Nehodlala som ho spustiť z očí, čo ak by mi ho ukradol? To by bol môj koniec! Neznámy sa počas čítania hlášok do široka usmial, takže musel poznať ich význam.
,,Ste Army?" Po prvý krát som prehovorila a odpila si z čaju. ,,Aj tak sa to dá povedať." Povedal a dal si dole jeho okuliare. Bol to KIM TAEHYUNG! Takmer som svoj čaj vyliala. Ako je možné, že som ho nezpoznala? Musí mať s maskovaním dobré skúsenosti za toľké roky. Zostala som nemo sedieť s otvorenými ústami. ,,Len prosím, nevyšiľujte, som tu inkognito." Nervózne sa usmial, chápala som jeho obavy, neboli sme v kaviarni sami a navyše nikdy neviete odhadnúť typ fanúšika. ,,Nebojte sa, nie som Sasaeng," ukľudním ho a pokúsim sa nevykríknuť od šťastia, ,,ako to robíte? Vôbec som Vás nespoznala?"
,,Sú to roky praxe. A prosím nevykajte mi, potom si pripadám pristaro." Zasmeje sa a podá mi späť môj zápisník. ,,Na podobne." Takmer som zošalela, stále som tomu nevedela uveriť. Ja si môžem tikať so svojím biasom, nie každý má to šťastie. ,,Ako sa voláte?" Tae prejavil záujem, bolo to od neho milé.
,,Isabella"
Podali sme si ruky. Boli jemnejšie než som si dokázala vo sne predstaviť, ale stále mal mužský stisk. Dokonalosť. Začali sme sa rozprávať. Rozprávali sme sa takmer o všetkom, najlepšie na tom bolo, že som sa pri ňom cítila úplne uvoľnene. Aj on pôsobil otvorene a preto som mala možnosť ho spoznať v inom svetle. ,,Takže, čo budeš teraz robiť? Budeš hľadať ďalej?" Ustarostene sa mi zahľadel do očí, keď zistil že ma vyhodili z práce a nedarilo sa mi zamestnať. Trochu ma to zarazilo, no nedala som to na sebe poznať. Nečakala som že zájdeme do takej hĺbky. Neisto som sa pozrela na zápisník. Mala by som mu to povedať? Taehyung si všimol mojej neistoty.
,,Chcela by si sa pridať k nám? Manažnent by to asi nedovolil, ale myslím že by sa nám hodil nový vocal. Hneď zavolám Namjoonovi, uvidíme čo na to povie." Ako by ním prešla energia, okamžite ožil. Vytiahol si telefón a vytočil Namjoonovo číslo. ,,Taehyung, to naozaj nie je nutné, lichotíš mi, ale to naozaj nie je potrebné. Zle si ma pochopil." Snažila som sa ho zastaviť avšak on sa nedal. ,,Rád pomôžem Army." Nedal sa odradiť, vedela som že nemá zmysel o tom s ním debatovať, tak som sa len oprela o operadlo stoličky a skrížila si ruky na hrudi. Vyzeral ako CEO manažér, ktorý sa snaží dovolať svojmu šéfovi. Aspoň už viem, prečo Army o ňom píše toľko takých fanfikcií. Pre moje šťastie, nešťasie Namjoon to nedvíhal. ,,Tak nič, plán B. Poď, ideme." Vstal a potiahol ma jemne za ruku. ,,Čo? Kam? Taehyung, čo máš v pláne?" Prečo sa zrazu správal inak a kam chcel ísť? Ničomu som nechápala, no i napriek tomu som ho následovala. Zbalila som sa, zaplatili sme a nastúpili do jeho čierneho mercedesu, mala som divný pocit, čo ak ma unesie a už v živote neuvidím denné svetlo. Dobre, priznávam, preháňam to, ale čo ak.
Išli sme cez celé mesto, pokiaľ Taehyung nezastavil pred veľkou budovou. Nahla som sa k oknu a prečítala nápis na nej: ,,Big Hit Entertainment."
,,Nie, v žiadnom prípade, neexistuje. Tam nevkročím." Začala som protestovať. Vedela som, ako kruto sa chovajú k BTS , nechcela som mať s nimi nič spoločné. Tae sa ku mne nahol a naklonil hlavu do strany: ,, Bolí ma vidieť ťa klamať. Pôjdeš tam a hotovo!" Donútil ma vystúpiť z auta. Vošli sme do nahrávacej miestnosti, našťasie tu nikto nebol. Taehyung ma dotlačil k mikrofónu. A vraj a good boy, to teda vydím. Ukázal mi ako sa mám stáť pri mikrofóne, potom si sadol za pult a dal si sluchátka. ,,Odkedy sa rozumieš technike?" Spýtala som sa ho. On nadhodil tvár ala ,,vážne?" ,,Slovo nevedieť nie je v mojom slovníku." Egoista!
,,Chceš zaspievať niaku svoju pesničku alebo niaku inú?" Ako zistil že mám aj svoje pesničky? ,,Ako si-?"
,,Povedal som ti, že nevedieť nie je mojom slovníku." Nenechal ma dohovoriť a opäť sa zatváril ako pred pár sekundami.
Keď mi dal znamenie, začala som spievať. Najprv som si iba nesmelo mrmlala popod nos, keď som sa trochu osmelila, spravila som chybu. Opakovane. Bolelo ma to, slzy sa mi natlačili do očí, nechcela aby ma Taehyung videl takto, chcela som odísť a na všetko zabudnúť.
,,Nemusíš sa hanbiť, kľud." Podišiel ku mne a objal ma.
,,Prečo sme vlastne tu?" Objatie som mu opätovala.
,,Lebo sa musíš naučiť veriť si."
Zrazu do štúdia vstúpil J-hope. ,,Ahoj, kto to je?" Pozdravil a položil si tašku na gauč ,,Isabella. Prišiel si skoro, stalo sa niečo?" Taehyung sa ujal slova.
,,Fotenie mi skončilo skôr, tak som sa tu chcel zastaviť ešte pred tým než mi začne interview. Čo tu robíte vy? Taehyung vieš že máme zakázané mať priateľky." J-hope si sadol na gauč.
,,Viem," Tae sklonil hlavu k zemi ,,ale nie je to tak ako to vyzerá. Isabella je tu na to, aby objavila v sebe svoj skrytý talent." Otočil sa mojím smerom
,,Spievaš?" J-hope mi venoval pohľad. ,,Trochu." Začervenám sa. ,,Dajme si duet! So mnou svoj talent nájdeš veľmi ľahko." Naladene si zobral svoj mikrofón. Začali sme spievať, s J-hopom sa mi spievalo lepšie než mne samej. Keď sme dospievali prvú pesničku, pokračovali sme s ďalšími. Taehyung sa k nám pridal. Pomohlo mi stráviť s nimi čas. Cítila som sa potom viacej sebavedomá. Čas plynul a nadišiel čas ísť domov, nechcelo sa mi ísť. Bol to skvelý deň. J-hope musel odísť o čosi skôr než ja kvôli interview. Keď som musela odísť, Taehyung sa rozhodol odviesť ma, bolo to od neho milé i keď som bola proti, on sa nedal. Ako inak.
Naposledy som ho objala a pozrela sa do jeho nádherných očí a vystúpila z auta. ,,Ďakujem za všetko, dnešok bol pre mňa nezabudnuteľným. Vidíme sa na vašom ďalšom koncerte, budem v prvej rade. Opatruj sa a pozdravuj ostatných. Saranghae." Rozlúčila som sa a zatvorila dvere. Výťahom som sa vyviezla na svoje poschodie. Bolo asi osem hodín večer. Len čo som prišla do svojho bytu, dolahla na mňa únava. Preto som si dalo rýchlu sprchu, spravila si večernú hygienu a zaľahla som do postele.
,,Neuveriteľný deň." Zatvárali oči a upadala som do ríše snov, no začula som niaky zvuk. Myslela som, že to bude môj telefón, ale nebol. Zrazu mi to došlo! Vec čo zvonila, bol môj budík.
1265 slov
_rose_heart Ja viem, že som ti sľúbila že ďalšia bude s 1D, ale túto som mala už dlhšie rozpracovanú, tak som ju chcela dokončiť. No i tak dúfam že sa ti táto páči.
Ďaľšia bude s One Direction, snaď
Love you
Eily
