Crucify my love

Crucify my love, if my love is blind.
Crucify my love, if it sets me free.
Never know, never trust, that love should see a color.
Crucify my love, if it should be that way

Obzerám sa po okolí. Opäť som tu. Srdce mi divo búši ako som sa ponáhľal. Preč ... preč čo najďalej... ďaleko. Necítiť, nemyslieť, a tak bolestne netúžiť deň čo deň...
Počúvam plač žblnkotajúcej vody z fontány. Zúfalo sa snažím upokojiť nielen svoje stále tlčúce srdce, ale hlavne myseľ. Utekal som už tak dlho... pohľady ktoré vedia všetko a zároveň nič, sú neznesiteľné. Je to akoby ste boli neustále pod paľbou hodnotiacich ľudí, ktorí súdia bez toho, aby vedeli...
Šepotajúca voda ma zvláštne upokojuje a postupne tíši rozbúrenú hladinu. Pohľad upieram kamsi mimo, do diaľav vlastného sveta. Nastavím tvár oblohe a započúvam sa do tichého šumu. Obloha hrá farbami jesene a mne sa ochvíľu naskytne scenéria ako z fotiek. Mal som chuť vytiahnuť mobil a zvečniť divadlo predomnou, no neurobil som to. Namiesto toho som sa nechal unášať čarom okamihu. Zvláštne. Ženieme sa za zdanlivou dokonalosťou, no tie najkrajšie veci máme rovno pred sebou. Ako hlboko musí človek padnúť aby si uvedomil krásu obyčajného západu slnka? A hlavne, ako hlboko potrebujeme padnúť aby sme si začali vážiť toho, kto nám odovzdal celý svoj svet? 
Škovránok spieva  sonátu na dobrú noc, listy sa rozprávajú vlastnou rečou. Stromy sú úžasné. Ich múdrosť a sila sa skrýva v koreňoch. Vidia vyrastať ľudí z generácie na generáciu. Kým sa človek raz narodí a prežije jeden život, strom ich prežije tisícky. Mohol by prerozprávať hoci aj polovicu histórie a milostných príbehov.
Z oblohy začínajú padať drobné kvapky. Hladia mi líca a želám si, aby zmyli pocit trpkosti, smútku, ale hlavne viny. Letný dážď je osviežujúci, očistný. Je predzvesťou dúhy, prísľubom nových začiatkov. Ja však túžim po búrke, bleskoch a hromoch. Aby ma aspoň na malú chvíľu príroda pochopila a odzrkadlila to, čo naozaj cítim. Ona sa mi však naďalej posmieva, hladí ma teplými rukami a zmáča slzami.
Kráčam zelenou alejou, stromy sú svedkami mojich myšlienok. Prší čoraz viac a viac, kvapky mi zmáčajú šaty. Tá úzkosť je neznesiteľná a tak sa rozbehnem v nádeji, v tej zdanlivej nádeji, že nechám všetko za sebou. Nie som oblečený na šport, ale neprekáža mi to. Teraz na tom nezáleží.
Už dlho o tom premýšľam čo presne znamená milovať. Anjela v tele človeka ktorému nebolo dopriate spoznať všetky odtiene a podoby lásky. Alebo bolo ?
Je azda  láska slepá, bezohľadná hra ega a potreby vlastniť? Naozaj sa človek cíti taký nadradený nad všetkým ostatným, aby si vyžadoval to najdôležitejšie? Zo začiatku si ani neuvedomujeme akú zodpovednosť máme v rukách, akú výnimočnosť. Viete čo je zvláštne? Zaľúbené piesne. Tie, ktoré opisujú lásku ako najčistejší cit bez sebeckosti. No akosi sa zabúda na všetky odtiene sivej a čiernej. Ľudia chcú vidieť len pekné veci a tie zlé potláčajú. Sú však súčasťou nás. Ja som spoznal všetky odtiene lásky.
Láska zväčšuje ego. Neustále vyžadujeme, prosíme a sľubujeme. Človek je vskutku zaujímavý tvor. Najprv krúži okolo svojej koristi, vábi ju sťa bludička a napokon zožerie ako zviera. Trhá kusy mäsa, vyžíva sa v krvavom kúpeli a potom, keď sa po búrke vyčasí, príde ľútosť a pocit viny. Láska zabíja.

Crucify my love, if my love is blind.
Crucify my love, if it sets me free.

Šum fontány som dávno nechal za sebou. Voda z mláky mi špliecha okolo členkov, košeľu mám celú mokrú. Nechal som za sebou zelenú alej tak ako teba, môj malý anjel. Napriek tomu aké bolestné to bolo, priam až s animálnou túžbou chcem, aby som opäť mohol cítiť tvoj nežný dotyk. Pre jeden tvoj pohľad by som zabil tisíc drakov a preletel ponad moria a oceány. Chcem ešte raz cítiť jemné chvenie motýlich krídel ale hlavne, poprosiť ťa o rozhrešenie. Odpusť mi že som ti odtrhol krídla môj krásny anjel, odpusť že kvôli mne sa naplnila studňa drobnými kvapôčkami perál, odpusť že som nevidel drobné krásy života po tvojom boku. Viem, pre moje skutky neexistuje odpustenie, no chcem si myslieť, že sa tak stalo. Utešujem sa v chabej myšlienke, že ešte mám nádej. Ak existuje Boh, musí sa na mne dobre zabávať. Môžem si za to však sám. Ak by som nebol hlupák... Mám pocit, že tvoj úsmev ma bude prenasledovať aj snoch. Najprv je sťa najsladšia nektarinka, šťavnatá. Keď však narazím na kôstku, smiech sa zmení na neľudské jačanie plné bolesti, ktoré trhá uši. Môže až tak veľmi kričať človek? Alebo je to len výplod mojej mysle?
Zastanem a poobzerám sa. Dážď pomaly ustal, vzduch sa prečistil. Žiadny dážď ani búrka netrvajú večne. Je to tak aj s ľudskou bolesťou? Dobehol som do druhej časti aleje k jazeru s ostrovčekom v strede. Na ňom bola vysadená vŕba. Na hladine plávali kačky a dve biele labute. V diaľave škriekali vrany a krúžili dookola na oblohe. Sadol som si na lavičku a pozoroval hladinu.
Čo vlastne chcem? Na jednej strane rozhrešenie, na druhej sa vyžívam v sebatrízni. Pripomínam mi to, že som stále živý, stále cítim a som tu, v tomto svete.
Láska zabíja. Láska je zradná čarodejnica. Tak ako dokáže liečiť, rovnakou silou dokáže zničiť a pustošiť na prach. Z lásky človek robí zvláštne veci. Silnejší pohon je viera. Ak ide ruka v ruke s láskou, ničí tam, kde majú vládnuť anjeli. Viera v správnu vec. No čo je správna vec? Veril som že na lásku existujú pravidlá, že ju možno vytvarovať do určitej formy. Ja blázon. Neuvedomil som si že vďaka mojej viere a láske ťa postupne zabíjam. Nevidel som že behom chvíle sa z teba stala len silueta. Tieň, ktorý ma bude prenasledovať. Že oči ktoré som tak miloval budú prázdne, že vlasy ktoré som každý deň hladil sa zmenia na popol a duša, ktorú som tak bezohľadne chcel vlastniť za každú cenu, odletí ako vták. Oh, ja naivný hlupák lásky som odhryzol zo zakázaného  jablka temnej viery. Ten pocit tiesne je neznesiteľný balvan ktorý musím vláčiť do konca života. Nôž s najostrejšou čepeľou mám zabodnutý v hrudi a s akýmsi potešením sledujem tmavé škvrny stekajúce po pokožke ako láva. Je to vôbec skutočné? Až keď človek prežije na vlastnej koži všetky príkoria a strasti, len vtedy plne pochopí pocity druhých a najmä samotu. Teraz to už chápem. Som odhodlaný ísť za tebou, nech si už kdekoľvek. Pieseň mojej duše uťal a ja môžem spokojne povedať, že je všetko v poriadku.

Like a river flowing to the sea.
You'll be miles away, and I will know
I know I can deal with the pain, no reason to cry.

Ponáram sa do ticha. Obklopuje ma svojími chápadlami, šepká mi upokojujúce slová. Do morku kostí, do najmenšej molekuly cítim, že  je iné. Neznejú v nej výčitky a bolesť tu nemá miesto. Vítam ju ako starú priateľku a dúfam, že v duši konečne nájdem vytúžený mier. Ak existuje nádej na lepšie zajtrajšky, toto je ono. Drobný úsmev sa dotkne mojich pier, natiahnem ruku... nič ma netrápi. Takto je to správne. Viem, že svet je opäť v poriadku.

Crucify my love, if my love is blind.
Crucify my love, if it sets me free
Never know, never trust, that love should see a color.
Crucify my love, if it should be that way.
Swing the heartache, feel it inside out
When the wind cries I'll say goodbye.
Tried to learn, tried to find to reach out for eternity.
Where's the answer, is this forever?

***

Slová autorky:

"Vážte si ľudí vôkol seba no najmä tích, ktorí vám dajú celý svet. Venujte im všetok voľný čas, lebo je nenahraditeľný. Ďalšiu šancu mať nebudete."