Nedotknuteľní 2 - Cesta do pekla

2 Terapia

Nemusíš so mnou hovoriť, ale mojím cieľom je pomôcť ti," ozval sa príšerne pokojný hlas.

Sandra stále zaryto mlčala. Čakala, kým sa ručička moderných chrómových hodín posunie na číslicu dvanásť. Sledovala ju ako ostriež, nohy mala pripravené k úniku. Nepokojne sa hrala s prstami a hmýrila sa na príliš veľkom gauči. Znervózňovali ju bielo-žlté steny, aj všetky diplomy rozvešané pri každej polici s odbornými knihami.

„Nesedí sa ti dobre?" spýtal sa postarší muž v sivej košeli. Pohodlne sa opieral o bočnicu čierneho kresla a zapisoval si poznámky do malého zápisníka.

Pozrela naňho a uvažovala, čím mohol obohatiť ten strohý kus papiera, keď mu za štyridsaťpäť minút okrem pozdravu nepovedala ani slovo.

Doktor si všimol, ako mu zíza na ruku a chvíľu ju pozoroval.
„Vieš o tom, že aj mlčanie o niečom vypovedá?" vyriekol napokon.

Sandra stále hľadela na hodiny. Odbili ďalšiu pomalú minútu. Už sa blížime. Musíš ešte chvíľu vytrvať, možno to nakoniec vzdá.

Snažila sa skrotiť svoje napäté pohyby a sťažiť mu tak prácu. Nevedela prečo, ale bavilo ju sabotovať jeho snahu. Chcela pri tom získať aspoň slabý pocit víťazstva. Ruky si založila na prsiach a pohodlne sa zaborila do mäkkého gauča. Sledovala jeho ruku, ako znova opiera pero o papier a ozval sa v nej pud sebazáchovy.

„Nechápem, prečo vám znova volala," vyslovila potichu.

Pozrel na ňu spod obočia. „Tvoja matka si o teba robí starosti."

„Som v poriadku," odvrkla.

Dovoľ mi zasmiať sa. Tieň zločinu na teba dolieha všade, kam sa pohneš - vysmieval sa jej vlastný vnútorný hlas.

Nahol sa dopredu. „Prežila si dve traumatické udalosti a je pochopiteľné, že sa to snažíš spracovať."

Prehltla. Prežila vlastne tri traumy a jednu z nich si spôsobila sama.

„Počul som, že máš priateľa. Povedz mi o ňom niečo."

To myslí vážne, chce ma balamutiť rečami o Petrovi, lebo si myslí, že sa otvorím jeho psychoanalýze? Ha, už len to tak.

Prešli ďalšie mĺkve minúty. Tik tak, tik tak. Ten zvuk sa jej zarezával do uší. Nechránená pred vlastnou bujnou fantáziou si predstavila, ako sa tie hodiny zastavujú. Obrátila sled času, aby sa otáčali sprava doľava. Sústredila sa na ten malý bod v priestore, chcela ho ovládnuť. Sklamaná, že sa jej to nepodarilo, sa znova pozrela na doktora Melknera. Jeho sivý preliv jemne kontrastoval s tmavohnedými policami za jeho chrbtom. Znova si niečo písal, tentokrát však boli slová dlhšie. Ručička sa pomaly blížila k celej hodine a Sandra sa chopila ruksaku.

„Zdá sa, že nadnes končíme." Usmial sa, načo sa zamračila.

S prižmúrenými očami sa spýtala: „Nadnes?"

„Rád by som ťa tu videl každý pondelok o takomto čase."

Prsty stiahla do päste, lebo cítila, ako v nej začal narastať hnev zmiešaný s frustráciou. Práve tieto pocity jej od určitej chvíle vytvárali páľavu na dlaniach.

„Každý týždeň? To sú minimálne štyri dni v mesiaci!" povedala hlasnejšie ako by sa od pacienta patrilo.

„Presne tak, štyri dni z tridsiatich. To nie je až tak veľa."

Sandra vstala a ťarbavými krokmi sa pobrala k dverám. Ocitla sa v tom znova. Dlhé psychologické sedenia, ktoré ju najmä u spolužiakov zaškatuľkujú ako slabú a labilnú. Stisla kľučku a zvrtla sa. „Mama o tom vie?"