Nedotknuteľní 2 - Cesta do pekla

29 Spojenie

Celý večer nemohla zaspať. Opakovane nazerala cez oblok do tmavej ulice. Zakaždým, keď zatvorila oči, vybavila si všetky zlé skutky, ktoré pod vplyvom démona robila. Izeus, tak sa tá odporná bytosť nazývala. Často počula, ako sám seba oslovuje v superlatívoch.

Prišlo jej zle. Nedokázala si predstaviť, že by to všetko prežila znova. Komu ďalšiemu by ešte ublížila?

Náhle ju zasiahla nečakaná myšlienka. Vstala z postele, prešla k bratovej izbe a zaklopala.

„Ďalej!" ozvalo sa za dverami.

Vstúpila. V pohľade mala pokoru a lásku. Simon sedel pri počítači a pohupoval sa na otočnej kancelárskej stoličke.

„Simon, chcela som ti ešte raz poďakovať... za všetko," povedala a sadla si na jeho posteľ. Množstvo oblečenia nahádzaného na paplóne si nevšímala.

Zostal trochu zaskočený, citové prejavy nemali vo zvyku. „To je v pohode."

„Vážne, bez teba by som to nedala."

Zvraštil tvár. „Bolo to zlé, čo?"

Prehltla a prikývla.

„Už na to môžeš zabudnúť."

Vedela, že to nie je pravda, ale nechcela ho strašiť.

„Si super brat," povedala napokon a vstala. Nutkanie objať ho radšej zatlačila do úzadia. Bola to rozlúčka, o ktorej nemal vedieť.

„Počkaj," vysúkal zo seba a čelo mu náhle zvráskavelo. „A čo Peter? Už ste okej?"

„Budeme," zaklamala. Usmiala sa tak falošne, až mala pocit, že nedokáže oklamať ani batoľa.

Chvíľu na ňu civel, potom dodal: „Tak mu zavolám, nech sa zajtra zastaví."

„Dobre," odvetila a radšej rýchlo odišla.

Pred svojou izbou sa zastavila, aby sa zhlboka nadýchla. Do očí sa jej tisli slzy, ktoré si rukou utierala ihneď, ako si predrali cestu von. Predstavila si, aké slová budú vhodné pre rodičov, ale žiadne z nich napokon nezodpovedali realite.

Pri večernom filme sa pritúlila k mame a prikryli sa spolu dekou. Otcovi dala nečakanú pusu na líce, a kým sa pobral do práce, hovorili o športe. Petrovi napokon napísala list a nechala ho na stole vo svojej izbe. Cítila, že to nestačí. Jej by to veru nestačilo, ale nevidela východisko.

Bolo tesne pred polnocou a keby nebol zvon vypnutý, začal by v tej chvíli odbíjať nástup nového dňa.

Sandra sedela na betónovom zábradlí vysoko položenej zvonice a pozorovala, ako sa zimný vietor pod pláštikom noci pohráva s holými vetvami topoľa, rastúceho vedľa kostola. Rozprestieral sa pod zvonicou ako plachta, ktorá by ju mohla zachytiť, keby jej nohy neprevísali o päť metrov ďalej. V tejto pozícii jasne rozoznávala trávu, aj chodník tak tvrdý, že dopad by bol pre ňu bezpochyby fatálny.

Bezmyšlienkovite skúmala každú škáru medzi kamennými, štvorcovými dlaždicami a snažila sa odhadnúť, kedy a kto nájde jej telo. Bude to až nad ránom? Objaví ju snáď stará babka pri prechádzke so psom? Alebo nebodaj deti, ktoré sa vychystajú ráno do školy? Poslednú myšlienku ihneď zavrhla. Nie, nesmú to byť žiadne deti.

„Prepáč mi to, David," zašepkala, lebo ho videla pred sebou.

Nevzdávaj to, on ťa potrebuje, vravel jej hlas nesúci sa v studenom vánku. Musela zatvoriť oči. Snáď to bude rýchle. Sila nárazu spôsobí, že to takmer neucíti. Aspoň v to dúfala, hoci si plne uvedomovala, že by si zaslúžila aj horšiu smrť.