Please talk with me...

six

Z pohľadu Jenny:
Čo teraz? Sedím vedľa Lukasa je tretia hodina, slovenský jazyk a Lukas sa na mňa stále pozerá a očami si pýta vysvetlenie a pritom vyzerá podráždene. Chápem to. Neviem ako by som sa zachovala na jeho mieste. "Už mi to vysvetlíš?" šepol mi do ucha aby to nezapočula učiteľka vysvetlujúca nové učivo. Čo mu mám povedať? Prečo to je také zložité? Prečo je VŠETKO také zložité? Ach. Lukas mi zrazu do ruky vložil malý papierik. Otvorila som ho. Na ňom stálo 'prosím' čo mám robiť?! Nervózne som očami prebehla po triede. Na koniec som sa rozhodla mu odpísať 'bol to môj brat' napísala som. Pokrčila som papierik a podala som mu ho. Zbesilo ho otvoril. Začal pozerať na mňa a raz na papier. "Čože??" skrýkol na celú triedu. Učiteľka sa otočila naším smerom a kvôli vyrušovaniu ho poslala za dvere. Aspoň mám čas na premýšlanie pomyslela som si.
Z pohľadu Lukasa:

Tá blbá učiteľka ma poslala za dvere ale to mi v tejto chvíli bolo fuk. Jej brat? Veď jej teta mi hovorila, že jej zomrela celá rodina, aj brat. Oprel som aa o stenu a začal som prerývane dýchať. Musím ísť preč, musím sa ukludniť. Pomaly s hlavou plnou myšlienok som sa vybral do parku vedľa školy. Z diaľky som zbadal sediaceho chlapca na lavičke. Prišiel som bližšie až vtedy som si všimol, že je to ten chalan zo včera. Zdvihol ku mne pohľad a ja som si sadol vedľa neho. "Ako-ako to, že žiješ?" spýtal som sa rýchlo ako som len vedel. Jednoducho mi to vypadlo z úst. "Myslím, že to je blbá otázka pre človeka ktorého nepoznáš." odvetil drzo. Začínal som mať nervy. Veľké nervy. Postavil sa. Až vtedy som si všimol veľkú jazvu a líci. "Čo sa ti stalo?" vyhrkol som. "Nebuď zvedavý, odíď ja som tu bol prvý." povedal. "Prestaň sa správať ako by sa včera nič nestalo! Dlžíš mi vysvetlenie! A ty to vieš!" vyštekol som naňho. "Máš ho mať, ale nie tu." povedal a poobzeral sa po okolí. "Tak kde?" už len nech to viem. "Môžme ísť blízko lesa." povzdychol si. "Okey." a tak sme tam išli.
××××××××××××××××××
"No už mi to povieš?" po ceste plnej ticha som sa spýtal keď sme dorazili na miesto. "Neviem, ja v tebe nemám dôveru." zavrčal. Vytiahol krabičku cigariet jednu cigareru si vybral vložil do úst a zapálil "Ale vidím, že chceš Jenny pomôcť a ja nemám inú šancu." odvetil po chvíli. "Tak od koho máš tu jazvu?" znova som sa opýtal. "Ver mi povedal by som ti to ale nemôžem." povedal. "Ale jednu vec ti povedať môžem. Jenny a ja máme roďičov." vyfúkol dym so svojich úst. "Ale naša sestra zomrela." silno si potiahol a zaťal sánku. Takže takto. Rodičia a jej brat žijú. Ale jej sestra nie. "A čo stalo s jej sestrou?"spýtal som sa. "Nehoda." viac mi k tomu nepovedal. Zobral som to ako možnosť na dalšiu otázku. "A prečo Jenny nerozpráva?" to ma veľmi zaujíma. "Ona nerozpráva od dňa kedy počula, že sme mŕtvi." povedal a hodil na zem špak cigarety a zadusil dym svojou topánkou. "Nepovedal si mi nič nové." odfrkol som. "Ale myslím, že ty jej pomôžeš znova rozprávať." zauvažoval nahlas. "Ja?" ukázal som na seba. "Áno ty." povedal a mierne sa usmial.