Pochovaná duša (2)

14. Kapitola

Avara klesla na kolená a na moment zatvorila oči. Modlila sa, aby zaraz zomrela spolu s princom. Nechcela ho vidieť zraneného a pokrytého krvou. Čo to, do pekla, spravila??? Čo to spravila??? ČO JU TO THERS DONÚTILA SPRAVIŤ??!

Všetko sa to zomlelo tak rýchlo. Jej vnútro žobralo po konci všetkého. Popritom jej telo ešte stále vnímalo a držalo ju nažive.

Započula príšerný zvuk... nejaké narážajúce meče sa skrížili.

Čo to bolo? Musela sa presvedčiť.

Predsa poznala smrť jej milovaných. Hľadela na ňu. Ak ju Anvils potrebuje... aby mu uľavila od bolesti, tak by spravila čokoľvek na svete, len nech je s ním v posledných chvíľkach.

Zdvihla pohľad a všimla si, že princ sedí na zemi a pri ňom boli spadnuté dva meče. Jeden jej a druhý...

Pozrela sa doľava a zbadala Tristanza. Smeroval k nej. Bol rovnako ako Anvils bledý ako smrť a nič nehovoril.

Ten meč bol jeho. Musel ho šmariť do cesty tomu jej, aby ho zastavil.

Niečo také... ona by to nedokázala spraviť. Nemala na to reflexy a ani potrebný tréning. Mohli byť hrdinami, ale nevedeli robiť zázraky. Bola to skôr náhoda, že sa Tristanzovi niečo takéto podarilo. Popritom tento zázračný čin zachránil Anvilsa.

„Avara!" zhúkol Tristanz, keď si ju všimol na zemi. Prestal smerovať k Anvilsovi ale rozbehol sa k nej.

Spoza stromov vyšiel bledý Nerly, ktorý sa tiež musel stať svedkom jej nevysvetliteľného činu. Netušila či predtým počul ich rozhovor, alebo sa len znenazdajky zjavil práve v tej najhoršej chvíli. V tú chvíľku na ničom nezáležalo.

To... bola šibnutá. Po celý ten čas mali jej muži pravdu. Preskočilo jej a bola pre nich nebezpečná.

Odignorovala Tristanza, ktorý k nej stihol dobehnúť a snažil sa ju uchopiť. Potreboval ju utešiť, avšak ona nechcela jeho náručie. Poštvornožky, po snehu, sa začala predierať k zvalenému Anvilsovi. Princ bol omráčený, nedokázal sa postaviť a ani nič povedať. Len zízal.

„Anvils! Anvils, si zranený? Princ, si v poriadku? Ja som to nechcela spraviť! Nevidela som ťa! Musíš mi veriť, prosím! Anvils," apelovala na neho a žialila. Prestala sa tváriť silne a rozplakala sa.

Už druhý raz ho skoro zabila. Nedalo sa poprieť, že keby nebolo Tristanza, tak...

Dotýkala sa Anvilsa na tele a pritiahla si ho do náručia.

„Ako si ho to nazvala?" spýtal sa Nerly chvejúcim hlasom.

Nazvala ho Anvilsom.

Nazvala ho princom.

Nerly bol bojovník ako oni, vedel kto je Anvils. Náhle mu to všetko muselo dávať zmysel – prečo predtým klamala o jeho identite. Doteraz ho azda považoval za niekoho nedôležitého, koho si vzala domov. Isto ho ani len nenapadlo, že...

„Je to najvyšší, severný princ Anvils? Číslo jedna na našom zozname vlkov, ktorých musíme zabiť pre bezpečie juhu?" a chvejúci hlas prešiel až do nenávistného. Zaraz tasil meč, bol v strehu a plánoval sa vrhnúť na šokovaného Anvilsa, ktorého stále nepustila a objímala ho.

Nerlymu sa do cesty postavil neozbrojený Tristanz. „Odlož to," povedal rovnako tvrdým hlasom a kývol na meč. Stál neohrozene a vôbec sa neobával.

Avara sa neprestala zvíjať a roniť slzy. Lapala po dychu a vzlykala. Anvils ju uchopil, začal ju objímať a tíšil ju.

V jej mysli hučali nenávistné hlasy.