Nerdka a vrahyňa

Lži a výčitky

Cesta bola pokojná. Ďalšie nepríjemnosti sa Olívii našťastie neprihodili. Dve straty ovládanie, respektíve tri (síce tretíkrát to bolo naschvál v sebaobrane) za deň boli dosť aj na Olíviu. Bola rada, že sa nestalo nič horšie. Bála sa ale, ako dlho to potrvá pri Šarlotinej otravnosti.

Doma ju čakala mamka, ktorá sa už vrátila z práce a robila niečo na notebooku. Keď Olívia prešla cez dvere, zdvihla hlavu, pozdravila ju a opýtala sa, ako bolo v škole. 

,,Nová spolužiačka. Menší výbuch Purple, lebo príliš rozprávala. Nič vážne. Hodiny nič zaujímavé." referovala stručne. Vynechala len bitku na ulici. 

Jej mati na ňu uprela skúmavé oko. Obidvaja rodičia Oliviin psychický stav poznali, aspoň z väčšej časti a vedeli, že ich dcéra sa s ním naučila ako tak žiť. Ale na druhej strane sa nikdy neprizná, ak sa stane niečo vážne. Museli by dostať telefonát od riaditeľa.

Po napätom tichu Olívia dodala: ,,Na obed boli lazane. A rana je v pohode."  Zdvihla ruku s obväzom, ktorý tam voľne visel ako ako stará handra.

,,To som rada. Aký veľký výbuch znamená malý výbuch?" nedala sa odradiť a stále na ňu pozerala spoza okuliarov. Olívia nemo otvorila ústa, zavrela ich a po chvíli so sklonenou hlavou povedala: ,,Boli dva. Jeden som si musela odbehnúť do súkromia a prinútiť ju, aby nehýbala mojou rukou. Druhý som oborila na spolusediacu, nech je ticho."

Mamka sa postavila a objala ju. Vedela, že netreba slov. Olívia sa síce vyhýbala fyzickému kontaktu ako čert krížu, ale mala rada občasné objatie. Po chvíľke sa ale vyslobodila. Narušiteľka osobného priestoru ju ale stále držala za ramená.

,,Ako reagovala vaša nová spolužiačka?" pýtala sa ďalej. ,,Neurobila si zlý prvý dojem?" zasmiala sa. Vždy sa pokúšala brať veci s nadhľadom. Záležalo jej na tom, čo si ľudia myslia o jej dcére, aj keď Olívii to bolo  fuk. 

,,Asi jej to nevadilo? Myslím. A neviem." odpovedala neisto. Potom si na niečo spomenula. ,,Zabudla mi vrátiť pero." Jej mamka ledva zadržala smiech. Oli síce rozprávala málo, ale to sa kompenzovalo tým, že často povedala niečo, čo nikto nečakal. Niekedy to bolo užitočné, inokedy proste vtipné. 

Jej rodič sa pokúsila z Olívie vytiahnuť nejaké informácie o spolužiačke a napodiv sa jej to podarilo, čo sa nestávalo často. Liv sa totiž nezaujímala o ostatných ľudí a mohla sa s niekým aj rok stretávať a nevedieť ani jeho meno. Šarlota ale Olívii povedala o sebe veľa. Príliš veľa.

,,Neboj sa. Určite ti tvoje pero vráti zajtra. A mohla by si s ňou aj poriadnejšie porozprávať." povedala s úsmevom. Liv prevrátila očami. Mamka jej chytila ruku, jemne odvinula obväzy a pozrela sa na jej dlaň. Jej stredom prechádzali stehy držiace už hojacu sa ranu. Olívia odvrátila zrak. Nemala problém s krvou a ranami, či už svojimi alebo cudzími, ale táto bola dôkaz toho,  čo sa stane, ak sa pridlho nachádza v dave ľudí. Pričom sa s ňou každý z nich chce porozprávať. 

,,No, hovorila si pravdu. Rana sa lieči a nevyzerá zapálená. Stále ale neviem pochopiť, ako sa ti podarilo nechať na seba spadnúť nôž na krájanie torty." Lívia mala neutrálnu tvár, ale pod maskou sa jej v hlave premietalo slovo ,,LOŽ". Nikto nevedel, čo sa reálne stalo pri incidente, iba obeť a útočník. A Olívia bola obidvoje.

Nechala znova obviazať ruku a zamierila do svojej izby. Na schodoch ju ale zastavila ďalšia otázka: ,,Si si istá, že sa nič nestalo?" Chvíľu bolo ticho, počas ktorého premýšľala, ale nakoniec len pokrútila hlavou. Jej odpoveď neupokojila jej mamku, ale aj tak len vzdychla.

,,Tak dobre. Ale mala by si si nájsť nejakých kamarátov. Pomohlo by ti to." 

Na to nemala odpoveď, tak pokračovala po schodoch. V izbe si zložila tašku, hodila sa na svoju stoličku a objala plyšového zajaca menom Agáta. Až teraz začala rozmýšľať nad všetkými následkami dnešnej udalosti, čo môžu nastať. Naozaj na ňu nepošlú políciu? Budú si chcieť ochrániť povesť? Pravdepodobne vedia jej meno. A nerozšíri Margaréta o nej klebety kvôli tomuto? Aj keď vedela, že oni by pravdepodobne s ňou nemali zľutovanie, cítila výčitky za to, čo im urobila. Síce to prakticky urobila Purple, ale jej rukami. A ona to dovolila. Bola nebezpečná. Kto by mal rád dievča, ako je ona?  

Zaborila si tvár do srsti zajačika. Vždy ju to vedelo upokojiť. Tak hebký... Ako taký kus plyšu vie znížiť jej level stresu, to nechápala. Psychológiu síce študovala ako hobby, ale stále jej nerozumela. Ľudia sú komplikovaný. Našla v svojej hlave Purple a zamrmlala do prázdna, či tam je.

,,Ja som stále tu. Mňa sa nezbavíš!" odpovedala unudene.

,,Aspoň mám nonstop psycho ochranku. Koľko ľudí si už zmlátila?"

,,Čo ja viem? Rátaš sa aj ty?  Nie dosť. A prečo ťa to tak odrazu zaujíma?"

Vzdychla si a zaklonila hlavu. Keby rodičia vedeli celú pravdu o jej probléme, mali by o ňu oveľa väčší strach. Alebo.... by sa báli jej. Preto im klame, síce je to pre ňu ťažké. Prirodzene sa jej to hnusilo, ale bolo to nutné zlo. Len dúfala, že sa lož raz nerozpadne ako domček z karát. 

Z oka jej vytiekla slza. Smutný moment ale prerušila Purple sarkastickou poznámkou: ,,Neplaš ako princeznička. Nie je zlé, ak sa ťa ľudia boja. Toľko sily...!

,,Ja ale nechcem silu. Ja sa chcem ...ráno budiť bez možnosti, že som cez noc behala po tmavých uličkách s nožom v ruke. Chcem sa rozprávať s ľuďmi a ...vedieť, že neovládneš moju ruku a nezačneš ich škrtiť. Chcem byť .... no, nie normálna, to by bola nuda, ale aspoň... psychicky stabilná!"

,,Fúha, odkedy si taký básnik?" 

,,Knihy. Človek sa z nich naučí slovám. Vždy som taká."

,,A to stále ko..ko...kochceš ako pokazené rádio."

,,Je ťažšie dostať správne slová z mozgu do hlasiviek. Aj keby si ich mala jasne v mysli. Najmä... ak si neustále nervózna, ako ja."

Purple sa len sarkasticky zasmiala. Lívia si vzdychla a zatlačila ju zase mimo vedomia. Išlo to ťažšie ako obyčajne, ale nevenovala tomu faktu pozornosť. Purple síce bola jediná ľudská bytosť, s ktorou sa vedela normálne porozprávať, ale nebrala nič vážne a robila vtipy na jej adresu, ktoré ani neboli vtipné. Aspoň nie pre ňu. Nikto nepotreboval pripomínať Olívii, ako je zle na tom s komunikáciou či všeobecne socializáciou. 

Zatočila sa na stoličke a hodila Agátu späť na posteľ. Je zbytočné nariekať nad rozliatym mliekom. Treba namiesto toho zohnať ďalšie do koláča. Alebo na čokoľvek to spomínané mlieko bolo určené. Príliš veľa nad vecami rozmýšľala, čo nie je vždy zlá vec, ale príliš je príliš. Ku koncu sa nič nestane, ak tak sa to pokúsi vyriešiť. Šarlota je síce hyperaktívna a ukecaná, ale je tu možnosť, že sa ukľudní. Olívia sa tiež zamyslela, či je tu možnosť sa presadiť, ale pri triednych skupinách by sa jej to nepodarilo. 

Ďalej tu máme bitkárov z dneška. Ako povedala ...brániaca sa, nepriznajú reálny dôvod, ako sa tak veľmi doriadili. Boli štyria a ona jen jedna. A Margaréta sa pravdepodobne nebude pýtať, keď jej to brat povie. Dúfajme. Ale... nemala ich tak zlomiť....

Týmito myšlienkami hodila situáciu za hlavu. Vytiahla potrebné učebnice a pustila sa do robenia úloh. Knihy sa jej ale dostali do ruky bez toho, aby vstala zo stoličky či ňou pohla. A tašku mala na druhom konci izby.

Sme tu zasa. Mne sa chce a zároveň nechce písať. Mám nápady ale neviem ich dať na... papier. Ale pre šťastie tých, ktorých zaujíma Olíviin/Purple príbeh som sa dokopal k ďalšej kapitole. Dúfam že sa vám páčila a ďakujem za každý hlas či komentár. Ahoj nabudúce.

PS: (Ale reálne, potreboval by som spätnú väzbu!! Okomentuje ma už niekto konečne? Tu na Wattpade, nie na discorde? )