Nerdka a vrahyňa

Nová spolužiačka

Olívia neznášala geografiu. Teda, neznášať je prisilné slovo. Jednoducho ju nemala rada. Síce niekedy bolo zaujímavé počúvať o tom, ako vyzerajú iné krajiny, ich približnú históriu vzniku a učiteľka občas pridala aj nejakú tú zaujímavosť, ale zvyčajne bola hodina stále o tom istom. Obyvatelia, hlavné a najväčšie mestá, podnebie suché, vlhké, horúce, zimné, mierne.... Väčšine jej spolužiakov nerobilo problém sa mechanicky naučiť všetky tie fakty, ale Olíviu z toho bolela hlava. Vedela si zapamätať chemický vzorec, matematickú rovnicu či pochopiť slovenskú gramatiku (čo dá zabrať), ale nebola schopná si spojiť napríklad Hanoj s Vietnamom alebo Čadskú panvu so severom Afriky. Nemalo to pre ňu žiadnu súvislosť.

Najhoršie na tom bolo, že práve v pondelok mali ako prvú v rozvrhu geografiu. V pondelok!!! Nikto nemá rád pondelky, ale ona mala o dôvod viac ho nenávidieť. Nikdy by ale netušila, že onedlho sa presunie škola na rebríčku problémov z druhého na tretie miesto.

Olívia ležala tvárou dole na lavici a pokúšala sa dohnať spánok, ktorý stratila. Jej sesternica sa v nedeľu vydávala a aj rodina Mindshardovcov bola pozvaná. Vrátane Olívie, ktorá musela pretrpieť hlasnú hudbu, množstvo ľudí aj nudu. Nemohla si ani čítať knihu, lebo rodičia jej prísne zakázali zobrať si ju. Boli si istí tým, že by si potom čítala celý čas. V čom mali čiastočnú pravdu. Ale tiež napriek tomu, že vedeli že ich dcéra má niekedy až panický strach zo spoločenských akcií, ju tam zobrali. Ale aspoň sa dobre najedla. A podarilo sa jej presadiť, že si nezoberie topánky na podpätku. Síce to zabralo možno polhodinu argumentácie, ale nakoniec sa dohodli na balerínach. Chrbticu si ničiť nebude.

Olívia sa zo spánku zasmiala, keď si spomenula, koľko toho včera zjedla a nad faktom, že jej z toho ani nebolo zle. A na jej váhe sa to tiež neodzrkadlí. Jej metabolizmus by jej závideli aj supermodelky. Úsmev jej ale pohasol, keď si spomenula na nepríjemný detail, ktorý sa včera udial. Pootvorila zelenkasté oči a pozrela sa na svoju ruku. Svietila na nej čerstvá jazva. V hlave sa jej v rýchlom slede prehrala nejasná spomienka na nôž zabodnutý v svaloch. Ale kto ho tam zabodol...?

Dvere na triede sa z ničoho nič otvorili a ten zvuk ju vytrhol z myšlienok. Všetci jej spolužiaci stíchli a spozorneli, lebo dnu okrem ich učiteľky geografie vošiel aj ich triedny a jedno neznáme dievča. Liv si ju len tak zo zvyku obzrela od hlavy až po päty. Bola nízkeho vzrastu, hnedé, rovné vlasy mala zopnuté v dvoch vysokých copoch, pričom končeky boli zafarbené na modro. V tvári jej okrem modrých oči svietil široký úsmev a nad ním nos ako gombička. Bola oblečená v čierno-modrých šatách a na nohách mala čižmy. Vrtela sa, ako keby vypila naraz celé balenie energy nápojov  a jej oči lietali po triede ako vrabce. Olívia premýšľala, či má ADHD, alebo reálne je napchaná kofeínom či cukrom. Potom preniesla pozornosť na učiteľa.

Ich triedny si odkašľal a spustil: ,,Dobré ráno trieda. Privítajte vašu novú spolužiačku, ktorá sem prišla z Popradu. Síce nechápem, prečo prestúpila z takej prestížnej školy, ale je tu, tak ju privítajte medzi sebou. Nech sa vám sama predstaví."

Nová žiačka sa prekvapene pozrela na nášho učiteľa, pravdepodobne nepochopila jeho poznámku, ale rozhodla sa to neriešiť, usmiala sa a nahlas spustila:

,,Zdravím, ľudia! Volám sa Šarlota Veselá a bývam v Kežmarku. Mám rada mačky, hranie hier a dekorovanie. Dúfam, že učitelia ma veľa nového naučia a medzi vami nájdem úžasných kamarátov. Teda.." zamrzol jej úsmev na tvári, ,,aspoň lepších ako v Poprade," dodala tichšie.

Lívia nadvihla obočie a oprela sa o stoličku. Tá baba sa jej pozdávala. Hneď sa ale vystrela a odohnala tú myšlienku. Nemôže si predsa dovoliť nikoho blízkeho. Dávno sa poučila, že nemôže veriť ľudom. A tiež nechce nikomu ublížiť. Ako pred troma rokmi... Potriasla hlavou, aby nespomínala na nepríjemné udalosti a sústredila sa na súčasnosť. Triedny práve povedal Šarlote, aby si sadla, kde chce, na čom sa trieda zasmiala. Olívia našla všetky voľné miesta a pochopila, na čom sa smejú.

Jediné voľné miesto bolo vedľa nej, čiže nováčka nemala na výber. Liv zbledla. Keď bude niekto sedieť vedľa nej, znamená to, že sa s ňou bude musieť rozprávať. Nebola na tom najlepšie so slovami. A jej interakcia s ľudmi mala väčšinou neblahé následky. ,,Prečo dnes musel prísť niekto nový? Moja myseľ nezdrží ľudský kontakt! A určite sa potom prebudí...ona," premýšľala s panikou a vyvaľovala oči na Šarlotu. Tá prišla k jej lavici, ukázala na stoličku a opýtala sa, či je tam voľné. Lívia len nemo pokývala hlavou a pokúšala sa tváriť pokojne, ale triasli sa jej ruky. Triedny učiteľ zatiaľ odovzdal slovo geografikárke a odišiel. Olívia si teda otvorila zošit, zobrala pero a pripravila sa na ďalšiu únavnú hodinu. Zrazu vedľa seba počula: ,,Prepáč, že sa pýtam, ale nemáš pero nazvyš? Mne sa nejakým spôsobom podarilo zabudnúť, hlave deravej. A inak, ja som Šarlota, ako som už hovorila. Ty?" Liv jej podala pero, čo mala v ruke, vytiahla iné a zamrmlala svoje meno. „Ďakujem a prepáč, ale nepočula som ťa. Môžeš zopakovať , čo si povedala?"

„O...Olívia Mind...shardova" zopakovala hlasnejšie. Jej stres začal dosahovať kritickú úroveň.

„Pekné meno. A originálne priezvisko. Ešte som podobné nepočula..."

Šarlota si zobrala pero a začala si písať poznámky, lebo ju učka napomenula. Počas toho začala triasť nohou. Čo je s ňou? Nevie byť chvíľu v pokoji?
Liv ale odľahlo, že sa jej zbavila. Ale netrvalo to dlho. V hlave sa jej ozval hlas: „Keď nechceš sedieť vedľa nej, prečo si k nej milá? Prečo si ju neodohnala? Bolo by stačilo tej delfínke odvrknúť, že jej pero nepožičiaš. A pozorovať jej ublížený výraz..." Liv vytreštila oči. Normálny človek by mohol vtieravé myšlienky ignorovať, ale jej nikdy neboli neškodné. Stalo sa to, čoho sa obávala. Otočila sa k stene a syčaním tomu hlasu naznačila, nech je ticho. Šarlota je pre nich neznáma osoba, len teraz prišla k nim do triedy a snaží sa byť milá. Nebude nepríjemná na niekoho, kto za nič nemôže. Jej kútik úst sa ale zrazu zdvihol do úškrnu. Nebolo to ale jej pričinením. Nepríjemný hlas pokračoval: ,,Ty nie, ale ja... s radosťou!" Jej ľavá ruka vystrelila k ruke spolusediacej, ale pravou ju zachytila a strčila obe pod lavicu. Našťastie si to nikto nevšimol. Ale potrebovala sa aspoň na päť minút dostať z triedy.

Práve preberali novú látku a Olívia potrebovala počuť výklad učiteľky, aby aspoň nejakým spôsobom bola schopná sa ju naučiť, ale aj tak zdvihla ruku a vypýtala sa na záchod. Mala väčší problém, ako bola hodina geografie. Vybehla z triedy a dúfala, že nikoho nestretne na chodbe. Jej ruka zase dostala vlastnú myseľ, jej kútik úst sa vykrivil podivným spôsobom nadol a v hlave počula nadávky a sťažnosti od strojkyne tohto zmätku. Na toalete sa Lívia pozrela do zrkadla a odhrnula ofinu, ktorá jej zakrývala oko. Tento jej účes mal aj iný účel, ako len vyzerať dobre. Oko pod ňou sa jej sfarbilo farbou ametystu. To nebolo dobré znamenie. Vzdychla si a prihovorila sa svojmu odrazu: „Nemôžeš ma aspoň v škole nechať na pokoji?"