Lizabeth POV: „Prečo si ma naozaj zachránil?" hlas sa mi zlomil a ja som ledva potlačila vzlyk. „Povedz, Orion, prečo si ma tam nenechal?" Pohľad do jeho lesknúcich sa očí ma nútil prestať na neho tlačiť, avšak prešlo dosť času na to, aby som sa doz...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Sedela som na mäkkej posteli, v ktorej som sa dnes zobudila a v rukách som žmolila koniec sivej mikiny. Cítila som na sebe pohľad ženy, ktorá sa na mňa veselo usmievala, akoby som bola v tele jej najobľúbenejšieho plyšáka z detstva.
"Som Emy," povedala a tmavomodré oči sa jej ešte viac rozžiarili. "Ty si Lizabeth, však?" opýtala sa opatrne.
Prikývla som a mokrý prameň vlasov som si zastrčila za ucho. Všimla som si, že mi Emy hľadela na fialovú modrinu na líci.
"Udreli ma, keď som odmietala jesť," vysvetlila som. Nevyslovila tú otázku nahlas, ale dokázala som jej ju vyčítať z očí. Naozaj to chcela vedieť.
Emy sa posadila na kresle naproti mne. "Prečo si nejedla?"
Nečakala som práve túto otázku. "Dávali si pozor na všetko okolo nás. Na ostré a tupé predmety, laná, šnúrky, na všetko, čím sme sa mohli zabiť. Umrieť od hladu bola moja jediná možnosť. Skúšala som to niekoľkokrát ale nikdy sa mi to nepodarilo. Až príliš každú z nás pozorovali." Hlas sa mi triasol, keď som o tom rozprávala ale Emy mi venovala pohľad plný pochopenia. Z nejakého dôvodu mi pripadala ako anjel od prvej chvíle, čo som ju zazrela.
Odrazu zmenila tému. "Určite si hladná!" vyskočila na nohy. "Poď, dole je kopec jedla."
Nebola som si istá kde som, kto sú ani...
Zaškvŕkalo mi v bruchu. Emy sa prehla vzad a nahlas sa rozosmiala. Jej smiech bol čistý a pripomenul mi časy, kedy som sa nemusela ničoho báť, kedy som sa voľne mohla zabávať a užívať si s kamarátmi.
Neostávalo mi nič iné, iba nasledovať ju na dlhú chodbu zdobenú červeným kobercom. Emy mi ešte pred odchodom z izby podala papuče s medvedími uškami, ktoré som vďačne prijala.
"Ďakujem," povedala som, keď sme sa blížili ku schodom.
Emy mi venovala úprimný úsmev a spolu sme zišli na prvé poschodie pekne a draho zariadeného domu. Popravde, skôr mi to pripomínalo obrovskú vilu.
Viedla ma do obývačky, kde sedelo niekoľko ľudí. Všetkých oči sa obrátili mojim smerom a ja som odvrátila zrak k podlahe. Mala som po krk očí, ktoré ma neustále pitvali.
Odrazu sa pekná tmavovlasá žena s červeným rúžom postavila a odišla. Neušiel mi jej zamračený výraz tváre. Pamätala som si ju, predtým v rukách držala veľkú zbraň a pohľad mala ostrý, smrtiaci. Nesúhlasila s tým, aby ma zachránili.
"Nič si z toho nerob," pošepkala mi Emy, keď sa ku mne trochu naklonila. "Harper je...citlivá." Chvíľu jej trvalo, kým našla to správne slovo.
V tej chvíli ma Harper nezaujímala. Moje oči vyhľadali tie výrazné zelené, ktoré na mňa hľadeli. Čakali, kedy im pohľad opätujem. Sedel vyvalený na gauči.
Usmial sa. "Ahoj, princezná."
Bez slova som na neho hľadela. Nevedela som, čo povedať. Bola som slobodná. Po troch rokoch utrpenia, som konečne mohla voľne dýchať a to všetko vďaka nemu.
