Lizabeth POV: „Prečo si ma naozaj zachránil?" hlas sa mi zlomil a ja som ledva potlačila vzlyk. „Povedz, Orion, prečo si ma tam nenechal?" Pohľad do jeho lesknúcich sa očí ma nútil prestať na neho tlačiť, avšak prešlo dosť času na to, aby som sa doz...
Oops! Questa immagine non segue le nostre linee guida sui contenuti. Per continuare la pubblicazione, provare a rimuoverlo o caricare un altro.
Neveril som vlastným očiam.
Princezná stála v kuchyni, ruky si pritláčala na brucho, kým oči sa jej leskli od sĺz. Smiala sa, akoby práve počula najzábavnejší vtip, aký kedy existoval. Nemal som poňatia, ktorý to bol ale ona vyzerala, že ju ten smiech ochvíľu zvnútra potrhá. Emy naproti na tom nebola oveľa lepšie.
Sledoval som, ako sa prestali smiať a potom Emy navrhla súťaž. Opieral som sa o rám dverí a hľadel na ne, ako si pred seba pripravili štyri keksík a pohár mlieka. Oba doliali doplna, vraj aby to bolo férové.
Princezná sa usmievala, keď hľadela na keksíky s čokoládou. Telo mala pochudnuté, rovnako aj tvár, v ktorej lícne kosti a brada boli výraznejšie, ako mala na fotke v zložke, ktorú mi Birez doniesol.
Lizabeth Ferris. Nádherné dievča, ktoré pred necelými troma rokmi záhadne zmizlo. Nikto v štvrti kde bývala nič nevidel, ani o ničom nepočul. Matka ju oplakávala, avšak nerobila nič pre to, aby ju našla, okrem vyvesovania plagátov a aj to trvalo iba tri týždne. Potom prestala vychádzať z domu. O Lizabethinom otcovi nebolo v zložke ani slovo. Dokonca ani jeho meno.
Pri predstave, koľko toho musela za ten čas zažiť mi prišlo nevoľno, a to som zvládol rôzne veci. Orgány ležiace na zemi, prestrelenú lebku...ale vedieť, čo bolo napáchané iba na tak mladom dievčati, z toho mi nebolo dobre. Mala iba šestnásť, keď ju uniesli. Dopekla, bola iba dieťa! Ja som vtedy viedol celú mafiu ako dvadsaťročný.
Obzeral som si ju, keďže predtým som nemal veľmi možnosť. Nechcel som na ňu hľadieť, keď spala.
Plné pery mala teraz zvlnené v úsmeve a ja som mal pocit, že mi ktosi rukou zvieral srdce, aby mi ho rozpučil. Sakramentsky to bolelo. Vidieť práve ten úsmev. Bol rovnaký, ako mala ona. Dokonalo identický. Takmer som nechápal, či to vôbec bolo možné.
Dlhé tmavé vlasy mala polo suché a pramene jej dopadali na každú stranu, kým modré oči pri jej bledej pokožke žiarili. Aj napriek tomu, že bola pochudnutá a slnku nevystavená takmer vôbec, bola nádherná. Bol som si istý, že pred únosom mala pekné krivky, ešte žiarivejší úsmev a bola plná energie, ako Emy.
Odštartovali si preteky a napchávali sa keksmi, akoby im išlo o život.
Snažil som sa potlačiť smiech pri pohľade na ich obrovské líca, napchaté sladkým. Prekvapilo ma však, že vyhrala práve princezná. Kto sa rozhodol pretekať s Emy v jedení, nikdy nevyhral. Za celé roky bola princezná prvá, ktorej sa to podarilo, a ani o tom nevedela, keďže Emy jej to malé tajomstvo neprezradila, iba jej so smiechom a plnými ústami gratulovala. Kým princezná dopila aj tie posledné dúšky mlieka.
"Rozhodne si v tom lepšia ako ja," vyhlásila hrdo Emy, keď obe dojedli. Potom jej pohľad zablúdil ku mne. Usmiala sa a prikývla. "Nechám vás."
Princezná sa obrátila mojim smerom. Nasledovala Emyin pohľad a keď jej modré oči dopadli na mňa, niečo sa v nich mihlo. Nestihol som však prísť na to, čo to bolo.
