Darkness in the corner

Chapter 2

Keď som ráno vstala uvedomila som si, že ma vlastne zobudil plač a krik z chodby, ktorý tam stále pretrvával. Unavene a s hlbokým povzdychnutím som sa postavila a snažila sa ignorovať ten bolestivý plač, ktorý tak dobre poznám. Prešla som do kúpeľne, ktorá je hneď v mojej nemocničnej izbe a prešla k umývadlu. Z rúk som si spravila korýtko a umyla si tvár vlažnou vodou. Ten pocit, ktorý ma ťažil pri srdci a ťahal ma dole som statočne zahnala rýchlim mrkaním, aj keď som dobre vedela, že pri ďalšej takejto chvíli, ktorá bude pravdepodobne o malú chvíľu dám svojim emóciám priechod aj ja. Pocit, že jedným lusknutím prsta prídete o všetko. Prídete o rodičov. A zrazu ste sám. Úplne sám. Ten pocit som sa snažila potlačiť inými myšlienkami, aj keď to bolo ťažké. Veľmi ťažké.

Prešla som späť do izby a stále počula ten hlasný dievčenský plač, ktorý dával mojim emóciám zabrať. Mimovoľne som si uvedomila, že to bude asi niekto blízky toho chlapca zo včerajšieho večera. Chcelo sa mi plakať ešte viac.

Nechcela som byť zvedavá, ale zvedavosť je moja najhoršia vlastnosť. Vykročila som k dverám a pomaly ich otvorila. Vykukla som von a môj zvedavý pohľad sa zastavil na skupinke mužov a chlapcov, ktorý sedeli na nemocničných stoličkách rovno oproti mojej izby a jeden z nich sa snažil upokojiť dievča, ktoré si zakrývalo tvár a neustále plakalo. Vo tvárach všetkých sa odrážal zúfalstvo a smútok. Nikto z nich si ma nevšimol, až na jedného, ktorý sa na mňa zadíval s utrápeným výrazom a náhle sa mu z očí skotúľala slza, ktorú si rýchlo utrel a uhol pohľadom. Nedokázala som znova zahnať slzy, ktoré sa mi natlačili do očí. Rozplakala som sa. Ako náhle sa mi po tvári skotúľali prvé slzy, zavrela som dvere od svojej izby a bežala k posteli. Plakala som tak veľmi, že som nedokázala prestať.

Čas ubiehal a moje oči unavené od toľkého plaču sa mi pomaly zatvárali, no pocit hladu mi nedovoľoval zaspať. Dnes som odmietla všetko jedlo, čo mi sestričky priniesli, no teraz by som dala hocičo za chleba z maslom.

Vonku už pomaly zapadalo slnko, ktoré do mojej izby prinášalo posledné lúče hrejivého slnka. Ležala som na posteli, schúlená v klbku a nemo pozerala na svoje vlasy, ktoré ožiarené slnkom mali zvláštne zlatú farbu. Moje oči sa pomaly zatvárali a jediné, čo som počula bol môj tlkot srdca a škŕkanie v bruchu, ktoré mi oznamovalo, že som naozaj hladná. Dlho sa v mojej hlave odohrával boj, či vstanem a pôjdem za sestričkou Railey pre niečo na jedenie, alebo zostanem vo svojej izbe zavretá aj dnes. Nakoniec som sa postavila a pomalým krokom prešla ku dverám. Otvorila som ich a vyšla na chodbu, ktorá bola na moje počudovanie prázdna. Nemusel som ani prejsť pár krokov pretože oproti mne kráčala sestrička Railey s táckou jedla v ruke. Keď ma zbadala karhavo sa na mňa pozrela.

„Prosím povedzte, že to je pre mňa, pretože som strašne hladná" povedala som, keď už bola skoro pri mne. Usmiala sa a prikývla. „Myslela som si, tak som ti priniesla niečo pod zub z vlastnej kuchyne, pretože čistou náhodou viem, že ti nemocničné jedlo nechutí" jej hlas sa niesol celou chodbou a odrážal sa od všetkých kútov, čo spôsobovalo ozvenu. Svoju dlaň položila na môj chrbát a viedla ma späť do izby.

„Mám dobrú správu.." povedala, keď zatvárala dvere od izby a ja som si už sadala na posteľ. „O týždeň ťa pustia domov" z úsmevom mi podala tácku úžasne vyzerajúceho jedla do rúk nad čím som ja len sucho prehltla. Predstava, že budem v dome v ktorom sme pred tým bývali traja odrazu sama mi naháňal zimomriavky. Railey si to všimla a úsmev z jej tváre sa pomaly vytratil. „Čo je, netešíš sa?"

„Teším.." vymanila som všetky zlé myšlienky z mojej hlavy a falošne sa usmiala.

„Len, čo tu budem robiť? Myslím bez rodiny" moja chuť k jedlu rýchlosťou svetla pominula a znova sa moje celé telo začínalo plniť obavami.

Railey si povzdychla a súcitne sa na mňa pozrela.

„Ty to zvládneš, si už predsa veľké a statočné dievča. Keď už si zvládla všetko, čo sa stalo, zvládneš potom aj všetko, čo príde"

S falošným úsmevom som prikývla a pustila sa do jedla, aj keď nasilu. V tento moment som bola vďačná za sestričku Railey a jej jedlo pretože bolo naozaj výborné a po prvom súste mi pripomenulo môj hlad.

„Je to výborné. Ďakujem, že si na mňa myslela" s vďakou v hlase som povedala popri jedení a užívala si tú úžasnú chuť v mojich ústach.

„Nemáš zač, viem dobre ako tu varia" zasmiala sa a sadla si vedľa mňa. Ticho prerušil až radostný krik z chodby. Rialey ihneď zareagovala a ja s ňou. Vybehla z izby a ja za ňou, keďže som bola viac než zvedavá, čo sa stalo. Z izby, ktorá bola rovno oproti tej mojej vybehla sestrička s radostným pohľadom a oznámila nám, že sa niekto prebral. Ani neviem prečo som sa potešila a vbehla hneď za Riley do izby. Zostala som stáť ihneď ako som zbadala toho chlapca. Ležal na posteli, ako niekedy ja a na tvári mal zmätený výraz.

„Prečo, kurva nič nevidím?" skríkol.

„Upokojte sa pán Bieber, to sa stáva, o chvíľu sa vám vráti zrak späť do normálu" povedala Railey a do oboch očí mu zasvietila svetlom. Všetko mi to pripomenulo deň, keď som sa prebrala ja. Pre všetkých zamestnancov to bol veľký deň, no pre mňa, pre mňa to bol deň, kedy som sa vrátila do sveta bez rodiny, bez lásky. Aj keď som to v ten moment ešte netušila.

„Spravíme vám pár testov a potom budete odpočívať"

„Čo sa dopekla stalo?" rozčuľoval sa.

„Mali ste autonehodu, niekto do vás nabúral a vytlačil vás z cesty. Máte šťastie, že žijete" povedala Railey jednoducho a poskakovala okolo jeho postele.

„Keby som račej to šťastie nemal" zavrel oči a pomaly vydýchol.

„Tak nehovorte pán Bieber, presne to isté hovorila aj Larrisa a teraz je rada, že žije, však?" pozrela sa na mňa so spýtavým pohľadom a naznačila mi, že jej mám s tým pomôcť čiže zaklamať.

„Iste" odvetila som nakoniec.