Darkness in the corner

Chapter 1

Ležím v nemocnici. Okolo mňa štyri biele steny. V mojich ušiach sa ozýva pravidelné pípanie nemocničných prístrojov, ktoré ticho narúša môj dych.

Dvere od izby sa otvoria a do nich vkročí neznáma postava ženy v strednom veku. Je upravená a na tvári má nečitateľný výraz. Dvere za sebou zatvorí a s nečakaným smútkom v očiach podíde k mojej posteli. Neslušne zazerám a plne si to uvedomujem, ale som pacient, ktorý bol mimo tohto sveta veľmi dlhú dobu, takže si to môžem podľa môjho skromného názoru dovoliť. 

Chytí moju ruku nad čím mojím telom prejde príjemné teplo. Vzájomne si hľadíme do očí. Kto to je? Pozorujem ju bez mihnutia oka. Náhle sa pozrie niekde inde a z očí sa jej skotúľajú slzy. Voľnou rukou sa ich hneď snaží zotrieť. Nevinne ju pozorujem a čakám na nejaké vysvetlenie, ktoré bohužiaľ neprichádza. 

 S veľkou námahou ticho zakašlem, aby som upútala jej pozornosť. Jej pohľad opäť padne na mňa a s ľútosťou sa mi zahľadí do očí. 

,,Larissa, zlatko" vzdychne a pokračuje. ,,Ty ma asi nepoznáš, ale ja áno. Som nevlastná sesternica tvojej matky" bruškom palca ma pohladí po chrbte ruky. 

Mojim telom náhle prejde nával strachu a moje srdce začne biť niekoľkokrát rýchlejšie. 

,,Mama" poviem potichu a chrapľavým hlasom. ,,Čo je s ňou?" poviem hlasnejšie a vyvalím oči pri predstave, že sa jej niečo stalo. Bez mihnutia oka na mňa hľadí a do očí sa jej tlačia ďalšie slzy. 

,,Čo je s mojou mamou?" nečakane zakričím a zľaknem sa samej seba. Vyplašene ma pozoruje a púšťa moju ruku. 

,,On- on- ona zomrela pri tej autonehode" dostane zo seba a snaží sa ma utešiť, keď ja o niekoľko sekúnd upadám do hysterického plaču. Celým mojím telom prejde nával nečakaných emócii a ja chcem plakať, kričať a zomrieť. Lenže všetko sa naraz nedá, a tak len plačem a neveriacky krútim hlavou. Naraz mi v hlave preblysne spomienka, kde mama kričí na ocka, aby zastavil, no on len nemo pozerá pred seba a my sa nebezpečnou rýchlosťou rútime do priekopy. 

Nedokážem sa nadýchnuť, a tak sa začnem popri intenzívnom plači dusiť. Tá žena sa ma snaží upokojiť, zatiaľ, čo do izby prichádzajú sestričky a začnú okolo mňa vyplašene behať. 

,,Vy ste jej to povedali? Predsa sme sa dohodli, že jej to povieme, až keď bude na tom lepšie" povie jedna zo sestričiek vážnym, až nahnevaným tónom. 

,,Ja som nechcela" povie ospravedlňujúcim hlasom a smrkne. 

,,Choďte všetci preč" hystericky zakričím a vyčítavo sa na ne pozriem. Tá žena si chytí tvár a doslova vybehne z izby, a tesne za ňou aj jedna zo sestričiek. Druhá sestrička stojí uprostred izby a nehybne ma pozoruje. Nadýchnem sa, aby som jej povedala, že má tiež odísť, ale ona ma predbehne.

,,Už idem, ale keby si niečo potrebovala budem za dverami" 

*

Nemám pojem o čase. Ani neviem koľko, hodín, dní, týždňov, rokov som tu strávila. Neustále sedím na posteli a plačem. Jedným okamžikom som stratila všetko. Úplne všetko. 

Vonku je noc a cez okno mi do izby svietia lúče mesiaca. Opatrne sa postavím z postele, keď zvonka začujem zvuky sanitky. Následne počujem z chodby krik doktora. Pomaly prejdem ku dverám a pomaly zatiahnem za kľučku. 

Vykuknem von, no to následne oľutujem, pretože vidím ako sa z nemocničných dverí rúti kopa nemocničných zamestnancov aj s nemocničným vozíkom na ktorom leží telo nevládneho chlapca, ktorému sa spod trička valí krv a na tvári ma kamenný výraz. Jeho tvár sa mi tak vryje do hlavy, že musím na chvíľu privrieť oči, aby som sa od náhleho nevysvetliteľného strachu udržala na nohách. 

Takže dúfam, že sa táto časť páčila. Taktiež dúfam, že to aspoň niekoho zaujalo. Budem vďačná za akýkoľvek názor :)