Ahoj idem písať svoju tretiu knihu. Ale pozor táto je z reality, teda čo sa mi naozaj stalo. Postavy v tejto knihe budú mať vymyslené mená podľa ich výzoru. Iba dnes ma to napadlo (mohla som skôr začať ale čo už ) tak teda začínam...
V električke :
Oproti sedí pani pusová lebo má stále našpulene pery. A neustále sa díva z jednej strany na druhú. Vedľa mňa je ulička a vedľa nej sedí rodinka Imruškových (lebo jedného chlapa tá žena stále volá Imruško) sú traja. Dvaja chlapi a žena. Na ďalšej zastávke nastúpi pani prsová (asi viete prečo ;) ) s starým obrom a rozprávajú sa o jeho frajerke. Pritom vyzerá dosť staro. Potom vystúpim.
Na zastávke:
Sedím na lavičke pretože autobus príde až o 9min. Vedľa mňa sedí študent Lucky (stále je lucky a usmieva sa do mobilu). O chvíľu príde bezdomovec ktorý má ošúchanú tašku a rozpráva sa sám zo sebou. Hovorí niečo že " Nemôžem. Chcem ale nemôžem... " veľmi čudné.
V autobuse:
Konečne prišiel autobus. Sedím vedľa školskej tašky. Mojej. Predomnou stojí podarená rodina. Chlapec Yono (tak ho volala mama) silák (jeho otec) vadivka (stále jej niečo vadilo) a vypelichanec (Yonov vypelichaný škrečok (nový) na hornom obrázku ). Ich konverzácia vyzerala asi takto.
" Oco daj sem toho škrečka! " zareval Yono. Silák mu podal klietku. Yono do nej začal trieskať. " Prestaň!!! " skríkla Vadivka. " Neviem či to bol dobrý nápad!" povedal Silák. " Neviem si to predstaviť! " vzdychla si Vadivka. Yono cestou v autobuse do klietky Vypelichanca treskol asi po sekunde čo mu to niekto povedal takže asi 20 krát. Vypelichanec bol zlatý ale vystrašený z Yona. Keď už vystupovali silák sa ozval " Ešte raz doňho treskneš vybijem ťa! " vadivka sa naňho pozrela akokeby bol boh. Na ďalšej zastávke nastúpila Tučniačka a Kostlivec . Musela som si dať tašku na kolená a posunúť sa aby sa vedľa mňa zmestila. Bola oblečená v prímorskom štýle mala pásikavé tričko a na kabelke mala kotvu. Stále si s niekým písala. Kostlivec sedel oproti mne mala som pocit že mi číta myšlienky. Pozrela som sa mu do očí a v duchu som si hovorila "Ten Kostlivec je asi do mňa!" v sekunde sa na mňa pozrel tak som sa rýchlo otočila. Cez cestu som skúmala jeho výzor. Bol v staršom veku ale najčudnejšie bolo že mal hlavu potom dlho nič a trup. Nemyslím tým že nemá krk ale má ho taký mini že to vyzeralo že sa mu vznáša hlava (preto dostal prezývku Kostlivec) Keď som vystúpila aj on vystúpil. Keď som prešla cez prechod aj on prešiel. Keď som odbočila aj on urobil to isté. Zľakla som sa že ma prenasleduje. Začala som bežať a bežala som doľava do nášho dvora. Bežala som k našej bytovke bez pozretia do zadu. Rýchlo som odomkla vchodové a zabuchla ich. A vydýchla si a potom som už išla do bytu...
