Na každom rohu číha nebezpečenstvo (dráma)

1. kapitola: Smrť milovanej osoby.

Už 5 rokov chodím na istú tanečnú školu. Veľmi ma to baví no cítim že niečo príde, niečo čo ma zlomí a niečo čo len tak ľahko neporazím. Práve preto neviem pri tancovaní vydať zo seba maximum. Je pravda že mi chýba aj moja najlepšia kamarátka ktorá zomrela pred pár mesiacmi. No snažím sa to nejako zvládnuť. Nonič musím ďalej tancovať (pomyslela som si). Zrazu sa za mnou objavila moja učiteľka tanca a povedala že dnes musím odísť skôr ako obvykle. Najprv ma to zarmútilo ale potom som bola vlastne rada lebo som mala aspoň chvíľu čas sa venovať sebe. Bola som unavená a tak som sa vybrala domov.  Ako som tak išla cestou uvidela som okolo mňa  jedného chalana. Bol celkom zlatý a milý a tak sme sa dali do rečí. Všimla som si že sa na mňa nejako zle pozerá. Nevedela som čo sa deje, no v tom sa za mnou ozvala rana a ja som spadla na zem. Rýchlo pribehol ku mne a opýtal sa ma či som v poriadku. Samozrejme som mu hneď odpovedala aby si nerobil obavy. Vstala som a vybrala sa opäť domov. Vtom sa navrhol že ma odprevadí aby sa mi cestou nič nestalo. Súhlasila som a pokračovali sme v ceste. Už som bola skoro doma a tak sme sa rozlúčili.
Mala som z neho dobrý dojem. Je to presne taký chalan akého som vždy chcela (povedala som si). Vyberám si mobil z vrecka a zrazu mi vypadne niečo čo som nečakala. Bol to lístok ruže. Nevedela som odkiaľ sa mi tam nabral, no bola som šťastná že si ho aspoň môžem niekde uložiť. Ale stále mi vŕtalo hlavou čo sa vonku presne stalo. Prišla som teda domov. "Ahoj mami, som doma" (povedala som) ale nik sa neozýval . Nešlo mi to do hlavy, no myslela som že je u jej najlepšej kamarátky, a fajne sa tam zabávajú. Zrazu zazvonil mobil. Nebol to môj ale mamin. Ležal na stolíku vedľa počítača, a tak som doňho nachvíľu nazrela. Vtom som si všimla ako tam mala správy, výhražné správy. Dozvedela som sa že ju niekto po celý ten čas čo bývame v byte sledoval. Rýchlo som zchytila mobil a išla ju hľadať. Nevedela som ju nikde nájsť no tušila som že sa s ňou niečo stalo. Vtom môj mobil začal vybrovať a vidím ako mi volá nejaké  neznáme číslo. Najpr som to nechcela zdvihnúť no nakoniec som to teda urobila. Ozval sa tam nejaký podivný mužský hlas, nerozumela som mu ale v pozadí som počula jednu ženu s podobným hlasom na moju mamu. Myslela som že je to ona a tak som sa opýtala: "Mami si to ty?"Ale hovor sa hneď zložil. Zdalo sa mi to divné a tak som sa rozhodla pozrieť na pôvod toho čísla. Netušila som presne odkiaľ je ale písalo tam Thajsko a jediný kto býval v Thajsku bol môj otec ktorý od nás odišiel keď som mala 10.
"Dúfam že jej nič neurobil!" (pomyslela som si). Nečakane sa za mnou ozvala reportérka s kameramanom. Naskočila mi husia koža po tom čo som uvidela to miesto na ktorom práve stojím. Áno presne tak bolo to to miesto kde sa ozvala tá čudná rana. Nevydržala som a opýtala som sa reportérky čo sa presne stalo. Povedala že tu našli telo postrelenej ženy. Opýtala sa ma či by som ju nevedela identifikovať. Ja som povedala že kľudne môžem. Vytiahla z vrecka zkrvavenú ale viditeľnú fotku. Skoro som odpadla keď som videla že na nej je moja mama. Poznáte tú osobu? (spýtala sa). V tom momente som úplne zamrzla no našťastie som ju ako tak vnímala. To, to je moja mama. (povedala som). Tlačili sa mi do očí slzy keď som videla v akom stave je jej bezvládne telo. Opýtala som sa reportérky že kde ju uložili. Povedala mi že neďaleko je nemocnica a že ju uložili tam. Rýchlo sa sa tam vybrala a ostala som pri jej bezvládnom tele cez noc.