Na každom rohu číha nebezpečenstvo (dráma)

9. kapitola: Lož

Ako sme vošli do domu našla som tam len ruiny starého nábytku. "Vyzeralo to tak, akoby tam niekto hodil bombu", povedala som si. Ako som sa prehrabávala medzi starým drevom, našla som tam malý list na rozlúčku. Napísala mi ho mama. Zdá sa, že tušila, že zomrie. Rýchlo som ho zobrala a znova som nastúpila k otcovi do auta. V liste bolo napísané: "Amy, nikdy sa nevzdávaj a bež za svojimi snami, Ľúbim ťa". Došli sme domov. Bola hlboká noc a ja s otcom sme nemohli zažmúriť oka po tom, čo sme si prečítali celý list.  Dohnalo ma to k slzám. Ako som tak ležala vo svojej posteli cítila som, že niečo nie je v poriadku. Zobrala som baterku a išla sa pozrieť do kuchyne. Zrazu sa spoza chodby ozval výstrel. Rýchlo som utekala do svojej izby a zamkla som dvere. Počula som ako ten človek ide hore schodmi. Dúfala som, že ma nenájde, ale opak bol pravdou. Začal klopať na dvere a zašepkal: "Veď ja si ťa raz nájdem." Po tele mi prebehla husia koža.  Neviem čo ma desilo viac, či to, že je za mojimi dverami, alebo to, ako zašepkal. Našla som vo svojej skrini malý východ ktorý viedol niekde mimo domu. Vedela som, že ak čo i len minútu ostanem v tej izbe zabije ma. "Musím sa dostať von z tejto izby" povedala som si. Po pár metroch chôdze som zbadala ako ten neznámy muž drží zbraň, presne takú akou mieril na Skya. Rozhodla som sa, že prv než odídem pôjdem za Bluom. Vošla som do jeho izby, ale on tam nebol. Vydesilo ma to, keďže vždy o 00:00 pozoroval hviezdy z jeho malého balkóniku uprostred izby. "Niečo tu nesedí" povedala som si. Prečo by tu Blue nebol veď nemá kam ísť. O pár minút neskôr som počula kroky, ktoré viedli presne mojim smerom a tak som sa rýchlo vrátila do tej tmavej uličky. Vtom ktosi vošiel do dverí. Mal čiernu širokú mikinu, čierne nohavice a vysoké čižmy červené od krvi. Na hlave mal kuklu cez ktorú bolo vidno len jeho modré oči. Bolo presne 00:15 keď zašepkal: "Amy počkaj si aj na teba príde rad" a zasmial sa jeho desivým úsmevom. Pomaly si začal dávať dole kuklu a ja som mu videla do tváre. Ten neznámy muž ktorý ma po celé tie mesiace sledoval bol Blue. Neverila som vlastným očiam a vedela som, že to nesmiem nechať tak. Rýchlo som zobrala svoju poslednú štipku odvahy a vyšla som k nemu. Bol vydesený a hovoril. "Amy čo tu robíš?" "Pomôžem ti s niečim?" Ja som mu len silno do očí zakričla: "TO TY SI ZABIL MAMU, NIKDY TI TO NEODPUSTÍM!" On ma rýchlo schmatol a odvliekol preč.