Strážcovia nekonečna: V znamení času

Prvá kapitola : Vesmírny prepad

Môj príbeh sa začal ešte pred začiatkom nekonečnej vojny. Bolo to dávno, mal som asi 7 rokov. Bol som s rodinou v nákupnom centre. Vyzerali sme ako veselá rodinka. A aj sme boli. Lenže všetko má aj svoje temné stránky. V niektorých chvíľach som mal pocit, že ani nie sme príbuzný. Mali sme úplne odlišné záujmy. Keď som sa chcel pozerať na prenos z letiska, kde bojovali Kapitán Amerika a Iron Man, tak okamžite prepínali na nejaké programy o varení. Keď sme boli blízko miesta, kde sa Spiderman priam zázračne pohyboval medzi budovami, okamžite ma ťahali niekde do obchodu. Akoby chceli, aby som sa týmto miestam vyhýbal. A takýmto spôsobom sme sa teda znova dostali k už spomínanému obchodnému centru.

Boli približne 3 hodiny. Na oblohe sa z čista jasna objavila vesmírna loď. Vystrelil z nej prúd svetla a z neho vystúpil akýsi obor. Vedľa neho stál nejaký  vysoký, útly a odporný, človeku podobný tvor. Oproti nim stál Iron man a nejaký traja muži. Jeden z nich mal plášť a podivne mu svietili ruky. Rovnako aj ďalšiemu, ktorý vyzeral ako Číňan. Ten tretí ale nič nerobil. Vyzeral ako normálny človek. Ale niekoho mi pripomínal. Skôr, než som si ho stihol prehliadnuť tak ma mama strhla za ruku a ťahala preč. Snažil som sa jej vytrhnúť ale nedalo sa. Okolo nás preletel Iron man a hneď za ním skákal ten obrovský ufón. Ďalej som už nič nevidel, keďže sme nastúpili do auta a opäť šli súrne nakupovať.

Už sme boli v obchode asi hodinu a ešte stále sme nemali takmer nič v košíku. A tak to bolo, aj keď sme vychádzali z obchodu. Vtom nákupnom znudení som si ale v obchode zabudol moju obľúbenú hračku. To som si žiaľ nevšimol. Preto, keď sme vyšli a nakladali nákup do auta a chcel som do sedačky vedľa mňa posadiť môjho plyšáka Spider-mana, tak som nemal posadiť čo.  Vyskočil som teda z auta, preletel okolo rodičov a vrátil sa do obchodu.

Keď som bol práve za regálom s cereáliami začul som z vedľajšej uličky podivný zvuk ako keď mačka škriabe podlahu. Pozrel som sa za regál, a to čo som videl sa mi vrylo do pamäti viac ako nôž do masla. Nad mŕtvolou predavačky stálo niečo s dvomi pári rúk a čiernou pleťou. Tvár mal podivne pretiahnutú a chýbali mu oči. Papuľu mál plnú žiletkových zubov a vytekala z nich krv. Mráz mnou prešiel tak ako cez drevo a už už som šiel omdlieť. Poobzeral som sa po okolí a uzrel som neveľkú oceľovú konštrukciu. Dostal som posledný zúfalý nápad. Rozbehol som sa. Ten tvor na mňa chvíľku prekvapene hľadel a až po chvíli sa rozbehol. A to bolo moje šťastie. Nepočítal s mojou prekvapivou reakciou. V plnej rýchlosti to nabral do sklenej výlohy.

Vyšiel som po špičkách von. Jasné svetlo mi najskôr zastrelo zrak ale pomaly som začal vidieť. Skoro všetci boli mŕtvi, všade tiekla krv, zopár ľudí bolo ešte uväznených v autách ale inak úplne mŕtvo. Menšia banda tých netvorov práve vtedy rozoberali jedno auto. Keď som sa pozrel bližšie, uvidel som, že to je naše auto. Zvrieskol som. A tým som na seba upútal pozornosť. Celá banda sa okamžite vykašlala na ťažkú korisť v aute a vrhli sa na mňa. Ja som sa z posledných síl rozbehol a zároveň sa pomodlil lebo som skoro stratil nádej na prežitie. A zrazu začujem výstrel. Prvá myšlienka čo ma napadla - polícia. No keď som sa otočil uvidel som niečo, čo vyzeralo ako vesmírna loď.

Neskutočne moderná vesmírna loď a to som videl Iron mana a Thora. A z nej vyšli ľudia. Pomyslel som si, že nás prišli zachrániť nejaký hrdinovia ale kdeže. Ako prišiel prvý s modrou pleťou už mi bolo jasné, že zo zeme nepochádzajú. No ale jedno sme mali spoločné. Pozerali sme sa na seba tak prekvapene ako keby sme videli niečo neuveriteľné. Ďalej si už len pamätám ako ma jeden z nich vzal za ruku a zaviedol do lode.