The royal twins

3

                             Tom

V kuchini som si nakradol nejaké koláče a po ceste späť, keď som zabáčal za roh do mňa vrazil zadychčaný pajác. Koláče mi popadali a mal som chuť mu jednu vlepiť.

"Vaše veličenstvo"Prekvapene z neho vyhŕklo a hneď sa dal k zemi zbierať moje koláče.

Oprel som sa o stenu a pozoroval ho.  Pri zbieraní spustil:" Všade som vás hľadal. Už som myslel že vás nenájdem. Kráľ s vami potrebuje nutne hovoriť. Vraj je to naliehavé. Mali by ste hneď ísť za ním do rokovacej sáli. "

Rozprával rýchlo, ledva som zachytával čo rozprával. Porušil hneď niekoľko pravidiel, ktoré by mal dodržovať: nepoklonil sa, rozprával bez vyzvania, Hovorí mi čo mám robiť...

Pre tento krát som sa to rozhodol ignorovať. Pozrel som sa na neho a rýchlim krokom odkráčal do rokovacej sáli. Otec pre mňa nikdy neposiela. Musí sa diať niečo výnimočné.

Popreplietal som sa nejako cez nekonečné uličky paláca a stráže pri dverách mi otvorili dvere.

Vošiel som dnu a prešiel som pohladom po ľudoch v miestnosti.

Kráľ sedel za vrchstolom. Po jeho lavici sedel jeho radca. Po jeho pravici bolo miesto pre mňa a vedľa sedel Bill. Muselo to byť fakt vážne keď tu bol aj on. Pri radcovi sedel vojvoda a potom tu boli samí ďalší ministri a kadejakí iní dôležití ľudia.

Sadol som si na svoje miesto a otec začal hovoriť: "Takže, som rád že ste všetci prišli. Ako pár jedincov v tejto miestnosti vie, naša krajina má drobné problémi s cisárom Marcusom."

( -otec Gustava, idk ci sa tak volá na googli nic neni)

Vedel som o tom. Otec minule niečo spomínal

                             Bill

Nevedel som o tom. Ako inak. Vždy sa všetko dozvedám posledný.

"Je to celkom silný protivník, ale verím, že naša armáda je pripravená poradiť si s Marcusovími vojskami" Pokračoval kráľ.

To si snáď robí srandu. Potom čo tu máme konečne aký taký mier chce zaútočiť na druhú najsilnejšiu krajinu na svete? Veď je medzi nami silné obchodníctvo. Keby sme zaútočili obchodníci by skončili prví.

"To nemôžeš!" Vyprskol som naňho, ani som o tom nepremýšlal. Došlo mi čo som urobil, ale bolo neskoro. Schytal som vražedné pohľady od všetkých v miestnosti.

"Nie? A kto mi v tom zabráni?" Povedal otec pokojným hlasom. Vedel že tak ma najviec poníži.

"Ale... Prečo by si to robil? Nemáš už toho dosť? Načo ti to všetko je? Ľudia v meste sú teraz aspoň trochu šťastní." Mal som v pláne mu toho povedať ovela viac, ale... bál som sa.

Tom sa zaškeril. Ostatní sa tiež pousmiali.

"Lebo môžem. A nepleť sa mi do toho už prosím ťa"

Radšej som bol ticho. Aj tak s tým nič nezmôžem. Sklopil som hlavu a snažil sa predýchať to, že sa na mne zase len všetci pobavili.

Kráľ mi už nevenoval pohlad a pokračoval: " Kapitán, priprav päťdesiattisíc vojakov. O tri dni sa vydáme na juh."

Kapitán kráľovskej gardy prikívol.

Len tri dni? Cesta do Pod hory bude trvať približne dva týždne. Posledné dva týždne mieru. A potom to bude zlé. Mal by som nejako varovať ľudí z Pod hory.

                            Tom

Otec za tri dni odchádza. Čo viac si priať?. Na dlhú dobu tu budem mať hlavné slovo. Takže to bude mega.

Otec ešte niečo o tom splietal, ale už ma to moc nezaujímalo. Ešte stále som nič nejedol a to už bude večer.

Po rokovaní som sa zase vydal do kuchine. Po ceste som videl dvorné dámy ako sa na mňa pozerajú a niečo si šepkajú.

Tentokrát som sa to rozhodol ignorovať a radšej som sa konečne išiel najesť.