Právo žiť

2. kapitola

Ráno keď som sa zobudila sedela vedľa mňa mama a vyzvedala :,,Čo ti bolo včera keď si prišla domov ? Zdala si sa mi taká zničená a utrápena. Stalo sa niečo v škole? Spravili ti niečo spolužiaci alebo učitelia ?" Prečo sa prišla vyzvedať? Veď ja jej nechcem povedať ani slovo. ,,Mami nič sa mi nestalo. Bola som len unavená a potrebovala som si ísť ľahnúť."povedala som celkom veriacky. Mama mi to uverila. V tej chvíli som bola strašne šťastná. Ale vôbec sa mi nechcelo ísť do školy a preto som sa spýtala maminy:,,Mami nemohla by som dnes zostať doma? Pretože mi nie je dobre." Samozrejme trošku zasa musela klamať. ,,No ja neviem."povedala mama. A ja som na ňu hodila psie oči. Ona sa zasmiala a povedala:,,No dobre ale iba dnes.Ahoj." ,, Ahoj."odzdravila som sa jej a išla som do sprchy. Vošla som do kúpeľné a začala som si zo seba dávať dole moje pyžamo. Ale zas som to nezvládla začala som plakať. V tom mi prišlo strašne zle a musela som ísť na záchod. Veď ja som mame klamal a teraz mi je naozaj zle. Ale z čoho? Stále som nad tým rozmýšľala. Ale stále som na nič neprichadzala. Až fakt po dlhom rozmýšľaní má niečo napadlo. Ale to nezvládla nemohla byť pravda. Ale vsetky príznaky sedeli a ešte aj tá situácia. Panebože len to nie. Len to nie. Úplne šimo sa zložila. Ale vôbec som neplakala. Skôr som v sebe cítila taký hnev. K tomu mužovi ale aj k sebe, že som mu neušla. Aj keď viem že som mu nemala ako ujsť a že som za to vôbec nemohla. Ale čo ak bola naozaj pravda to že som TEHOTNÁ!!! Hovorila som si že všetko si to len nahovaram ale pri pomyslení na to že môžem byť v tom mi prišlo zle. Nechcela som žiť. A nechcela som sa nikomu zdôveriť. Teda nemala som komu mama mala vlastné starosti, otec to isté aučitelia by má vyhodili zo školy. Jediný kto mi napadol bola moja kamarátka Olivia. Tej sa môžem jedinej zdoverit. A tak som jej zavolala...