Prebudená (Iowa 4)

Kapitola 25

Caleb

Akoby z diaľky som začul pípanie monitorov, ktoré sa ozývalo stále hlasnejšie a hlasnejšie. Akoby niekto stál vedľa mňa a nejakým prístrojom vysielal ten prekliaty zvuk rovno do môjho ucha. Chcel som zakričať, aby to prestalo, no nevydal som zo seba žiadny zvuk. Celé telo ma bolelo, nedokázal som hýbať rukami ani nohami, no nejakým zázrakom sa mi podarilo otvoriť oči.

Prvé, čo som uvidel, bola Andie.

Sedela na stoličke pri posteli, pevne ma držala za ruku a hlavou sa opierala o posteľ, zatiaľ čo spala. Všimol som si, že pod očami mala tmavé kruhy a mal som dojem, akoby nedávno plakala. Dokonca aj v spánku mala črty tváre stiahnuté do smutného výrazu, z ktorého ma zabolelo srdce a v tej chvíli som jej chcel povedať, ako veľmi ju milujem. Netušil som, aký je deň alebo koľko bolo hodín a v mysli som mal zmätok. Len veľmi pomaly a bolestivo sa mi myšlienky premieľali hlavou.

Doriti, čo sa mi stalo?

Nechápal som, prečo som v nemocnici. Keď som sklopil zrak, všimol som si, že z ruky mi vedie hadička na infúzie, ktoré viseli zo stojanu pri posteli. Ústa som mal suché, akoby som niekoľko dní nepil a medzi nohami som mal...akýsi divný pocit. Niečo mi tam vadilo, akoby ďalšia hadička...dopekla, vari som aj čúral do plastového vrecka?

„Caleb?" Andie náhle otvorila oči a keď na mňa pozrela, prudko sa postavila a natiahla ku mne voľnú ruku, ktorú mi položila na líce. Bolo to ako dotyk anjela.

„Caleb!" zašepkala so slzami v očiach a rozochvene sa usmiala, pričom jej modré oči boli plné bolesti miešanej s radosťou. „Bože, je mi to tak ľúto!"

Avšak skôr, než som mohol nejako zareagovať, tak sa záves pri posteli odtiahol a objavila sa tam mladá černošská doktorka. Len matne som vnímal, ako niečo hovorila, pretože som mal oči jedine pre Andie. Sledoval som ju, ako hľadela na doktorku s obavami, ktoré potom vystriedala úľava a veľmi som jej chcel utrieť slzy, ktoré jej stekali po lícach.

Potom doktorka odišla a s Andie sme osameli. Hľadeli sme si jeden druhému do očí, až sa ku mne Andie nahla a bez nejakého slova natisla svoje ústa na tie moje. Na môj vkus sa však odtiahla príliš skoro a nespokojne som na ňu zazrel, až sa uškrnula a pohladila ma po líci.

„Si zranený," zašepkala a zblízka mi pozrela do očí. „Nemôžem ťa pobozkať tak, ako by som si priala."

Zranený? Dopekla, ako to myslela, že som zranený?

„Ale doktorka vravela, že sa z toho dostaneš," pokračovala s tým nádherným úsmevom. „To je veľmi dobrá správa."

„Zranený?" podarilo sa mi zo seba dostať a zamračil som sa. O čom to hovorila?

Andie sa prestala usmievať, v očiach sa jej mihla bolesť s výčitkami a potom uhla pohľadom. Chvíľu bola ticho, až som si myslel, že nič nepovie, ale potom sa rozrozprávala a šokovala ma tým, že ma nejaký Arab bodol do brucha. Nôž našťastie minul životne dôležité orgány, ale museli ma zošívať a dlho trvalo, kým mi rana prestala krvácať.

Doriti, fakt ma niekto bodol?

„Je mi to ľúto," zašepkala so slzami v očiach a potom sklopila zrak. „Je to všetko moja vina."

Zvraštil som obočie, aj keď ma také jednoduché gesto takmer bolelo. „Ako to myslíš?"

„Chcel mňa," dodala stále tým tichým hlasom. „Keby som ti nebola napísala, aby si prišiel, nič by sa ti nestalo."

Zostal som na ňu civieť ako obarený. Skutočne si myslela, že som sa na ňu hneval? Alebo že by som jej to dával za vinu?

„Musíš ma nenávidieť," odvetila a vložila si tvár do dlaní.

Nemohol som sa na to pozerať, ani to počúvať. A zrejme ani Andie, lebo sa náhle zdvihla a prudko sa zvrtla na odchod.

„Radšej ťa nechám, aby si si oddýchol, lebo..."

„Milujem ťa."

Andie zostala stáť ako socha, chrbát jej zmeravel a chvíľu som myslel, že skamenela. Potom sa však pomaly obrátila a uprela na mňa šokované modré oči. Odhodlane som jej pohľad opätoval, pretože som jej chcel ukázať, že si nevymýšľam. Videl som totiž na nej, že mi neverila.

„Milujem ťa," zopakoval som namáhavo, pretože som mal dojem, akoby sa o mňa zase pokúšala únava. Zrejme za to mohli všetky tie chemické sračky, čo som mal v sebe, ale chcel som, aby to Andie vedela. Potreboval som, aby to vedela.

„Caleb," prehovorila rozochvene a utrela si slzu, ktorá jej stiekla po líci. „Myslíš to vážne?"

„Smrteľne vážne."

Okamžite bola naspäť pri posteli, chytila mi tvár do dlaní a sklonila sa ku mne, zblízka mi pozrúc do očí. Oddane som jej civel do tých prekrásnych modrých očí, nasucho som preglgol a nesmierne som si prial, aby ma pobozkala. Potom môžem znova upadnúť do bezvedomia, ale chcel som ten bozk.

Potreboval som ho.

Avšak skôr, než niečo mohla povedať, tak sa mi jej obraz rozmazal pred očami a pohltila ma tma.