My

3.

Dnes máme ísť von. Dosť sa toho bojím. Ale aspoň ide aj Šimon. Včera bol prvý deň v škole. Bolo to celkom vpohode. Mám tam Lauru ktorú síce moc nemusím, ale je to vpohode. Rok to s ňou už vydržím.

Už len hodina. Dosť sa bojím. Ale klud, to zvládnem. Stačí nech som sama sebou. Ak sa mu tak nebudem páčiť, jeho problém. Keď sme si včera písali už to nebolo len ironické flirtovanie. Normálne sme sa rozprávali. O všetkom čo nás napadlo. V noci sme mali deep talky čiže som trochu nevyspatá. Nikdy som ale nezažila lepší deep talk ako s ním. Mám pocit že ho poznám celý život.

Sme so Šimonom a Laurou v meste a čakáme kým príde. Jemu sa končí škola trochu neskôr čiže ho čakáme na lavičke. Laura ma upokojuje zatiaľ čo s ním Šimon volá a snaží sa mu vysvetliť kde sme. Prehrabnem si vlasy keď ho uvidím. Kráča smerom k nám a Šimon sa k nemu okamžite rozbehne. Nevydám zo seba ani hlásku. Laura sa smeje na mojom výraze a kráča spolu somnou k Maťovi a Šimonovi. Ona ma ale stisla, odbočila a odišla smerom k jej domu. Sprostá. Nechala ma v tom samú. Nevadí, zvládnem to.
Rozprávajú sa so Šimonom kým kráčam k nim. Podídem pred neho a pozdravím sa: „ahoj,". Ihneď namňa pozrie a tým najkrajším pohľadom. „Ahoj, nemohol som sa ťa dočkať,". Tak teraz už som celá červená. Musí si toho všimnúť. Pozeráme sa na seba a usmievame sa. Šimon preruší ticho „mali by sme ísť. Chcem si kúpiť tú hru čo som ti hovoril..." začnú sa rozprávať o dákej hre a ja sa posledný krát otočím za Laurou aby som jej naznačila, že keby to bolo trápne a chcela by som utiecť, tak jej napíšem a ona mi zavolá s tým, že je moja mama. Mám ju tak uloženú. Nikdy nevieš nie?

Nebolo to ani treba. Boli sme spolu aj so Šimonom asi hodinu. Maťo mal tréning, robí atletiku. Čiže mal na nás už len chvíľu. Teda skôr na mňa. Šimona sme šli odprevadiť na autobus ktorý práve prišiel. Šimon nastúpil a autobus odišiel. Zrazu som sa roztriasla. Čo mám robiť bez Šimona? Neviem udržať tému.
Maťo kumne prišiel a stisol ma. Len tak ma stisol? Ale to objatie bolo príjemné. Prerušil ticho: „už budem musiet ísť na tréning. Mrzí ma že spolu nemôžeme byť dlhšie." Chvíľu mlčím a užívam si objatie. "To je vpohode. Môžme ísť von inokedy? Keby si teda chcel,". Trochu sa bojím jeho odpovede. „Samozrejme,".  Samozrejme. „A inak, zabudol som ti niečo povedať,". Trochu sa bojim čo chce povedať. „V skutočnosti si ešte krajšia ako na fotke. A to som si myslel že sa už nedá," usmejem sa a odtiahnem sa z jeho objatia. „Ďakujem. Uži si trening,". „Ahoj, a krasny deň,". „Ahoj,".
Odišiel a ja som sa vybrala druhým smerom ako on. Pozrela som sa na mobil. Počkať. Je už 14:57?  Nehovoril že mu trening zacina o 15? Čo ak bude kvôli mne meškať? No nič, nechám to tak a otvorím tých 500 sprav od Lauri. Toto je prvý krát čo som nepotrebovala nech mi zavolá. Zvláštny pocit.
Keď pridem domov ľahnem si na postel a len tak lezim. 10 minut. 20. 30. Už to nerátam. Čakám na jeho správu. Už by sa mu mal tréning končiť.

Matej: dneska to bolo fakt super

Nechcene sa usmejem.

Ja: áno, to bolo

Nechcem sa doňho zamilovat. Nemôžem ho nechať nech ma stisne len tak kedy sa mu zachce. Nech si nemyslí ze somnou môže zametať ako s ostatnými babami.