Scary stories

Izba na konci chodby

Presťahovali sme sa do nového domu v lete. Rodičia to nazývali „novým začiatkom". Nebola som si taká istá. Dom bol starý, príliš veľký na to, aby sme tam boli len traja, s vŕzgajúcimi podlahami a vysokými úzkymi oknami, ktoré prepúšťali len toľko svetla, aby tiene vyzerali v rohoch hlbšie.

Ale bola tam jedna izba, o ktorej nikto nechcel hovoriť. Dvere na konci chodby.

Odkedy sme sa nasťahovali, rodičia sa jej vyhýbali. Nehovorili prečo, ale zakaždým, keď som sa spýtala, zmenili tému. Predpokladala som, že je to len sklad, alebo nejaká stará kancelária. Ale dvere boli zamknuté. Bez ohľadu na to, koľkokrát som sa snažila pohnúť kľučkou, nikdy sa neotvorili.

Jednu noc, po týždňoch zízania na tie dvere, som sa rozhodla. Chcela som vidieť, čo je vo vnútri. Možno tam boli nejaké staré starožitnosti alebo zabudnuté knihy. Niečo, čo by vysvetľovalo, prečo sa moji rodičia správali tak zvláštne.

Počkala som, kým zaspia, a potom som sa prikradla po chodbe. Dvere stáli na konci, osvetlené slabým mesačným svetlom. Kľúč som ukradla z otcovej pracovne skôr toho dňa. Ruka sa mi triasla, keď som ho vložila do zámky a otočila s jemným kliknutím.

Dvere sa otvorili.

Izba bola malá, prázdna a chladná. Ale to, čo som videla vnútri, ma zamrazilo na mieste.

Posteľ, stará a rozpadnutá, s náznakom tela, vtlačeného do matraca. Všade bol prach, ale nevyzeralo to len ako obyčajný prach—bolo to, akoby tam niekto ležal celé roky, nedotknutý. A potom som videla steny.

Boli pokryté nápismi.

Dlhé, krútiace sa slová, vyrezané do omietky, od podlahy až po strop. Tá istá veta sa opakovala znovu a znovu:

Stále som tu.

Zrazu sa za mnou zabuchli dvere. Prudko som sa otočila, ale neotvorili sa. Búchala som na ne, moje srdce divoko búšilo, ale dvere boli pevne zatvorené.

Potom som to začula.

Dýchanie.

Pomalé, zámerné dýchanie, prichádzajúce z postele.

A potom z rohu zaznel hlas. Tichý, sotva viac než šepot.

„Hovoril som ti, aby si tie dvere neotvárala."