Mesačný milenec

PIATA KAPITOLA

Sedela som na zemi na tráve v mesačnej záhrade, na mieste, ktoré bolo pre mňa útočiskom pokoja a inšpirácie. Pred sebou som držala jednu z najlepších strieborných mís, ktoré som vlastnila a zbierala do nej odlesky z najjasnejších mesačných lúčov, aby som z nich získala večnú energiu. Bol to veľmi, ale že veľmi pomalý proces. Zdalo sa mi, že som tu strávila celú večnosť a už ma aj začali bolieť ruky. Mesačné odlesky sa len pomaly menili na večnú energiu, ktorá keď bola vdýchnutá, dokázala nesmrteľných nasýtiť na celé veky. Presne preto som ju plánovala dať Jaomiemu, aby zahnal ten jeho nekonečný hlad a už sa nemusel starať o jedlo. Ja sama, keď som čo i len trošku okúsila energiu, nemusela som jesť ďalších sto rokov.

Mesačná záhrada bola pre mňa aj miestom zázrakov. Tráva bola jemná a strieborná, ako keby bola utkaná z mesačného prachu. Okolo mňa sa týčili vysoké stromy s bielymi listami, ktoré pri každom závane vetra ticho šumeli, ako keby mi šepkali starodávne príbehy. Zopár kvetín ktoré tu rástli, boli iné ako kdekoľvek inde - kvitli len v mesačnom svetle a ich vôňa bola jemná a upokojujúca. Vzduch bol chladný, no osviežujúci, a všetko tu vyžarovalo pokoj a harmóniu. Bolo to jediné miesto, v celom mojom kráľovstve, kde bol aspoň náznak života.

Moje myšlienky blúdili neustále k Jaomiemu. Veľmi som sa obávala... a bála som sa aj o neho. Barka mala pravdu v tom, že v smrteľnom svete plynul čas inak ako tu u mňa. Už dávno som ho mala ísť skontrolovať a vzdelávať. Problém bol ten, že som nemohla prísť s prázdnymi rukami. Chcela som mu doniesť vytúžené jedlo.

Po dlhých hodinách, som konečne naplnila celú misku energiou. Celá šťastná som neustále myslela na to, že čochvíľa ho znova uvidím. Nevedela som skrotiť vlastné emócie.

„Prajem ti krásnu mesačnú noc!" ozval sa známy, ženský hlas, ktorý ma tak veľmi naplašila, až som skoro rozbila vzácnu misu s jedlom pre Jaomieho. Bola by to nenahraditeľná škoda!

Do môjho kráľovstva prišla nečakaná návšteva, niekto, koho som tu už dlhý čas nevidela. Bola to práve Barka.

Stalo sa niečo vážne? Počas mojej dlhej vlády, iba dvakrát opustila svoje kráľovstvo pre mŕtvych navštívila ma. Vždy tak urobila, keď mi musela povedať niečo dôležité, čo sa nedalo vybaviť cez zrkadlo. Preto som ju v žiadnom prípade neočakávala. Predsa všetko bolo v poriadku. Vo svetoch sa nešepkalo, že by nás niečo ohrozovalo. Preto ma jej návšteva nie len prekvapila, ale aj poriadne neznepokojila.

Ak vás navštívi iný boh, zväčša to neveští nič dobré!

Barka sa zjavila ako tieň, tichá a mocná. Jej prítomnosť narušila pokoj mesačnej záhrady. „Barka," oslovila som ju a žiarivo som sa usmiala. Vážila som si to, že ku mne prišla... aj keď som na ňu vôbec nemala čas. „Čo ťa sem priviedlo?" trošku drzo som sa spýtala.

„Zvedavosť a obavy," odpovedala, jej hlas znel ako vždy, pevne a sebavedomo. „Prišla som sa na teba pozrieť, Mesiac, pretože si mi neodpovedala, keď som ťa volala."

„Nemala som čas... zbierala som energiu," odpovedala som a ukázala som jej misku.

„Ako sa darí tvojmu divochovi?" vykašlala sa na slušnosť a priamo sa ma spýtala.

„Lepšie."

„Lepšie..." zopakovala po mne.

„Omnoho lepšie."

„Až natoľko, že Elson bude rád, že si ho nezniesla zo sveta?" ďalšia priama otázka.

„Pracujem na tom."

„Už to malo byť vyriešené. Čo budeš robiť, ak sa zjaví Thers?"

Tak toto mi vôbec nenapadlo. Pri tom všetkom som absolútne zabudla na to, že Thers môže vyliezť z nory a ísť sama potrestať Jaomieho. „Skrížim s ňou meče?" bola to hlúpa rečnícka otázka. Samozrejme som voči bohyni meča nemala najmenšiu šancu.