Vzduch

1. Kapitola

Nádych. Výdych. Nádych. Výdych.

Opakovala si stále dookola. Napriek tomu cítila, že dýcha prerývane. Srdce jej búšilo ako o život. Každý úder bol silnejší. Dôraznejší. Akoby jej vlastné srdce chcelo opustiť hrudný kôš. Miesto, kde patrí a kde už sa zrejme necíti vítané. Tak ako ani ona sa necítila vítaná na pódiu. Všetci na ňu pozerali so zamračeným pohľadom. Nemali poňatie, čo od nej mohli očakávať. Napriek tomu sa v niektorých očiach objavilo očakávanie. Prekvapenie. Hnev. Nakoniec aj túžba. Tá sa nenachádzala vo všetkých očiach. V jedných, ale bola výrazná. Nedala sa prehľadnúť. Mala pocit akoby pred tou osobou bola len pár centimetrov. Taký bol jej pohľad plný túžby prenikavý. Randyho náruživý pohľad ju sledoval po celý čas. Na každom jej malom, nerozvážnom kroku. Cítila ako sa jej podlamujú kolená. Triasli sa. Čudovala sa, že ju ešte ani raz nezradili. Ani to nestihli. Obkročmo sa usadila na stoličku v strede pódia a čakala. Čakala kedy sa zapne ta prekliata pieseň. Kedy sa zapne, aby ju zachránila pred týmto takmer hrobový tichom. Občas bolo prerušené miernym kašľom, prípadne krokmi alebo cenganím sklenených pohárov o drevený povrch.

Nakoniec ju pieseň vyslobodila. Možno nie úplne, ale aspoň sa na nich už nemusela pozerať. Nemusela sa sústrediť kde ich pohľady smerujú pri každom jej pohybe. Neridine boky sa pohybovali do rytmu piesne. Stolička, na ktorej sedela bola jej tanečný partner. Myseľ bola plne sústredená, aby neurobila ani jednu chybu. Každý ďalší krok mala už vyrytý do pamäte, ale aj napriek tomu bola nervózna. Toto číslo už niekoľkokrát predtým tancovala. Dnešok nebol výnimkou. Teda ak nepočítala s tým, že sa im mala odhaliť v celej kráse. Bolo to niečo pre ňu strašidelné. Nikto, okrem Randyho ešte Neridu nevidel v jej druhej podobe. Vždy si ju chránila. Už odkedy si pamätala. Netušila prečo, ale v kútiku duše jej vždy tichý hlas vravel, aby sa pred nikým neukazovala. Ani pred Randym sa nechcela odhaliť. Bola k tomu donútená. Ešte doteraz cítila to potupenie. Hlavne si pamätala tú vášeň v jeho očiach. Stále na sebe cítila jeho dotyky. Boli všade. Vo vlasoch, okolo krku. Aj v jej najintímnejších častiach. Najmä boli vo vlasoch. Držali ich, hladkali, ale aj ťahali. Neprestávali sa v nich motať. Ťahali ju, hladkali. Nič z toho Neride nebolo prijemne. Už len pri pomyslení na to sa jej dvíhal žalúdok. Už ani to málo, čo v ňom mala sa nedokázalo udržať na svojom mieste, keď sa čo i len v myšlienkach vrátila k tomu momentu. Teraz si nemohla dovoliť zamýšľať sa nad jej poškvrneným. Musela sa sústrediť, aby sa bez akéhokoľvek problému dostala do vzduchu. Zmenila svoju podobu a hlavne sa snažila nespadnúť. 

Nesmieš spadnúť. Nesmieš spadnúť!  

Vravela si počas toho ako sa neprestajne vrtela do rytmu hudby. Blížila sa ku koncu. Jej oslobodenie bolo už na dosah ruky. Cítila to. Napriek tomu sa Neridine srdce opäť rozbúchalo ako bláznivé. S každým úderom mala pocit, že skutočne sa dostane z jej hrude. Prerazí rebrá spoločne s hrudnou kosťou, svaly, cievy a nakoniec kožu. Ocitne sa na zemi pred ňou. Ona bude slobodná. Tušila, že jej vlastné srdce jej neurobí tú láskavosť. Nedopraje Neride uniknúť pred nimi. Uniknúť pred ním, a preto pokračovala ďalej. 

,,I want to feel the touch of your skin.                                                                                                                                                            To lose myself in the heat of the sin......'' 

Ozval sa anjelský hlas speváčky. Nerida vedela, že ten moment nastal. Cítila ako jej tŕpnu končeky prstov na rukách. Ako jej pomaly oťažievajú ruky od zápästia až po lakte. Mala pocit, že sú z olova a tiahnu ju k zemi. Všetko to bol len pocit. V skutočnosti bola ľahká ako pierko. Vznášala sa vo vzduchu. Jej telo sa nadnášalo nad obecenstvom. Plávala nad nimi, ale mala pocit, že sa topí. Cítila ako sa cudzie končeky prstov dotýkajú jej vlasov. Vlasov, ktoré im nikdy nemala dovoliť vidieť v ich pravej podobe. Nikto nikdy nemal mať právo ich vidieť v celej ich kráse. Tiež sa neprestajne dotýkali jej tela. Všade kde len dosiahli. Chcela, aby to už skončilo. Chcela kričať ako jej to pľúca a hlasivky dovolili. Aby to prestalo a ona to už ďalej nemusela robiť. Ale nemohla si to dovoliť. Preto nič nerobila. Nechala, aby ju jemný vánok spomedzi jej pier nadnášal. Zatiaľ, čo jej telo sa vlnilo do jemnej melódie. Všetci ju zhypnotizovane pozorovali. Dotkli sa jej ak mali možnosť. Nemohli uveriť vlastným očiam. Celé Neridino bytie im učarovalo. Tak ako ju predtým sledovali z donútenia. Teraz sa na ňu nemohli vynadívať. Zablúdené dotyky im nestačili. Chceli, nie potrebovali Neridu cítiť na svojej odhalenej pokožke. Každý kúsok. Jej pokožka bola jemná, takmer snehovo biela. Na prvý pohľad chutná a lákala ich čoraz viac. Nehovoriac o jej ľahkom odeve. Ten zakrýval len to podstatné ako to opísal Randy. Takmer priehľadná a čipkovaná látka ako tak zakrývala Neridine intímne patrie. Randy vravel, že to majú byť nohavičky alebo také niečo. Netušila ako presne sa tento kúsok látky mal nazývať, ale vôbec sa v ňom necítila dobre. Vrch na tom bol ešte oveľa horšie. O ňom sa už nedalo povedať, že ju zakrýval. Jeho úlohou bolo skôr viac odhaľovať. To niečo, čo zrejme kedysi bolo biele skrátené tričko s dlhým rukávom teraz skôr vyzeralo ako sieťka. Celé to bolo dierované. Čudovala sa, že to vôbec dokázala obliecť s toľkými rôzne veľkými dierami. Tie diery boli najhoršie v oblasti jej hrudníka. Na tom mieste bola obrovská diera vďaka nej mal každý možnosť vidieť Neridine prsia. Okrem bradaviek, ktoré jej Randy zakryl nejakými divnými a malými, bielymi lepiacimi papierikmi v tvare sŕdc. Mohla si ich sama nalepiť, ale presvedčil ju, aby to nechala na neho. Dotýkal sa a prechádzal palcami po Neridiných bradavkách dovtedy kým jej v očiach nezbadal slzy. Slzy, ktoré sa jej aj teraz tlačili do očí počas vznášania sa. Už sa viac nedotýkali jej tela. Už ju len pozorovali, skenovali. Predstavovali si ju vo svojej tesnej blízkosti. Nerida sa odtiaľ chcela, čo najskôr dostať. Tá prekliata pieseň ešte stále hrala a ona nemohla odísť. Priala si odísť. Cítila ako to čím ďalej nedokáže vydržať, ale musela. Musela, pretože nemala inú možnosť. Tak ako ani nemala inú možnosť ako trpieť tie ich pohľady. Tie ich slizké pohľady a nechutné poznámky, ktoré po kúskoch započula. Tie ich nechutné dotyky. Cítila sa byť špinavá od hlavy po päty. Od všetkých tých pohľadov, dotykov. Vedela, že ak by zavolala o pomoc nikto by jej nepomohol. Každý sa staral sám o seba. Také pravidlo platilo v nočnom klube Púštny kvet. Keď sa už staral aj o niekoho iného tak to bol alkohol, peniaze alebo drogy. Nikoho nezaujímala natoľko, aby sa jej pokúsil pomôcť dostať sa z tohto hriechom a plačom poznačeného miesta.

Joker2559