Som zmorená životom. Môj muž už zomrel, bývam sama v dvojizbovom byte. Mám ho už od dvadsiatich štyroch a teraz mám sedemdesiat. Prežila som tu všeličo. Bolesti aj radosti, všetky moje spomienky sú tu. Koľko krát som prešla izbami, koľko krát som stála v kuchyni... ja viem, som melancholická, ale staré ženy také väčšinou sú. Pretože dnes už nemajú čo zažiť. Tak som sa rozhodla zaspomínať, prečítam si môj denník z mladosti. Denníky som si písala už od detstva a v dospelosti mi to zostalo.
25.7.2015
Volám sa Anna. Mám dvadsaťpäť rokov a som zasnúbená s mužom, ktorého milujem. Poznáme sa od vysokej školy, chodili sme spolu dva roky. Volá sa Leo. Máme spoločný byt, bývame v Bratislave. Máme tu prácu a je nám dobre. A okrem toho- som s ním tehotná. Práve som v siedmom mesiaci.
,,Ani? Mám ti niečo kúpiť, keď pôjdem z práce?'' Opýtal sa ma Leo.
,,Nie, netreba... kedy sa vrátiš? Dnes som chcela ísť kupovať kočík.'' Chcem len obyčajný čierny kočík.
,,Až okolo ôsmej. Prepáč.'' Bolo mi to ľúto. Chcela som, aby tam bol. Veď predsa, aj on bude kočíkovať!
,,Tak... chceš ísť inokedy, alebo mám ísť sama?'' Spýtala som sa.
,,Ak chceš, môžeš ísť aj sama. Celý mesiac totiž mám byť v práci veľmi dlho. Fakt prepáč.'' Smutne sa usmial.
,,Tak fajn. Kúpim nejaký, čo sa bude páčiť aj tebe.'' Usmiala som sa a on sa usmial tiež.
,,Som rád, že na mňa myslíš.'' Povedal a začal ma bozkávať. Bolo to úžasné ako vždy. Bozkával ma na pery aj na krk, bruško mi doslova pokryl bozkami, nášmu ešte nenarodenému chlapčekovi aj mne vášnivo šepkal krásne slová plné lásky.
,,Drž sa.'' Povedal a ešte ma pobozkal.
,,Pa.''
Tak, kočík mám vybratý. Je celý čierny s bielymi bodkami. Dá sa použiť aj ako športový kočík aj vajíčko. Je úžasný. A teraz ho tehotná veziem domov autobusom. Je bežný deň. Dospelí idú domov z práce, deti zo školy a maminy z nákupov. Už sa neviem dočkať, kedy ňou budem aj ja. Odmala ma bavilo žehlenie, varenie, vysávanie aj staranie sa o deti. Je to naozaj nádherné byť matkou. Zrazu nastal silný náraz a autobus sa prevrátil. Bola som poriadne poudieraná. Okolo mňa bolo sklo, veľa skla. A vtedy sa dostavila bolesť. Neuveriteľná bolesť. A potom som stratila vedomie.
Prebrala som sa v bielej izbe, asi v nemocnici. Pri mne sedel Leo a plakal. Ešte som nevidela chlapa plakať.
,,Čo sa stalo?'' Zachripela som. V ústach som mala obrovské sucho. Leo sa na mňa pozrel a utrel si slzy.
,,Ten autobus. Stala sa nehoda. Skoro všetci zomreli. Ty a ešte traja ľudia ste prežili. A... bábo áno. Narodil sa a je na prístrojoch. Je veľmi slabý. Nechcel som mu dať meno, chcel som počkať na teba.'' Bol taký milý. Ako vždy.
,,Vždy som chcela Maximilána.'' Povedala som.
,,To je pekné meno. Chceš... vlastne... nemôžeš.'' Povedal so slzami zaliatymi očami.
,,Prečo?!'' Spýtala som sa vydesene.
,,Si... ochrnutá.'' Povedal a tak silno sa rozplakal. Zostala som ako obarená. Pokúsila som sa pohnúť nohou.
,,Nie! Nie!'' Rozplakala som sa tiež.
,,Ak chceš, na posteli ťa k nemu môžu doviezť.'' Pozrel sa na mňa cez slzy. Pomaly a opatrne som prikývla. Leo zavolal lekára a spolu ma odviezli k inkubátorom. Bol tam. Môj malý Max. Vyzeral dosť chorľavo, ale to bolo asi tým, že sa narodil predčasne. Aj tak bol krásny. Všetko na ňom bolo také maličké. Malé ručičky stisnuté v päsť, malé nožičky s nádhernými prštekmi, drobné jemné vlásky a malé žmúriace očká. Doktor povedal: ,,Jeho stav ešte nie je úplne stabilizovaný, ale mal by byť v poriadku.''
,,Ahoj Max.'' Pozdravila som ho a vtedy sa prístroje rozpípali a pribehli ďalší doktori.
,,Buď silná. Náš syn ťa potrebuje.'' Povedal Leo a objal ma.
,,On ma cítil! Cítil, že mama je pri ňom a preto sa rozrušil!'' Rozplakala som sa.
,,Pssst. Bude dobre.'' Povedal Leo cez slzy. Vtedy sa k nám otočil doktor.
,,Je mi to ľúto.''
,,Nie!'' Vykríkla som a z postele som sa naklonila ku jeho telu. Ešte bolo teplé. Chcela som na neho nejakú pamiatku a tak som mu rukami vytrhla pár vláskov. Už nikdy nechcem mať dieťa.
Tu sa skončil môj denník. Posledné stránky boli poliate slzami, ušpinené a písmo sa miestami nedalo prečítať. Na poslednej strane bolo starou lepiacou páskou prilepené igelitové vrecúško s pár vlasmi.
,,Je to pamiatka na teba, Max. Kúsok teba.'' Zašepkala som a poslala som mu do nebíčka pusu. V tej chvíli moja duša opustila telo a vybrala sa za ním.
